Títo portugálski velikáni gotiky a black metalu nie sú určite nikomu neznámi. Tomu, kto sa čo i len chvíľku pohybuje v metalových vodách, toto meno určite neunikne... Vlčia smečka Moonspell, na čele so svojim charizmatickým spevákom Fernandom Ribeirom sa nám minulý rok opäť upísala do duší svojim ďaľším, nepochybne vydareným albumom, The Antidote. Všimla som si, že veľa ľudí povzdycháva nad časmi Moonspell "dávno minulými", nad časmi, z ktorých pochádzajú albumy ako Under The Moonspell, Wolfheart či Irreligious a možno dokonca zatracujú časy od Sin/Pecado. Skutočne, album Wolfheart bol nepochybne asi najlepším kúskom ich tvorby, nemyslím však že neskoršie albumy by znamenali u nich úpadok. Kto pozná celú tvorbu týchto preborníkov a prekusne sa cez pocit, že už to nikdy nebude ten Wolfheart, určite mu neunikne originalita každého jedného albumu. Moonspell je ako jedna z mála skupín, ktoré nevykrádajú sami seba. Každý album je zahratý inak, no napriek tomu si zachováva svoju potemnelú atmosféru. A myslím, že tiež nie je na mieste porovnávať po hudobnej stránke napríklad kúsky Wolfheart a Darkness & Hope, ale prejdem teraz k samotnému The Antidote.
Zvuk je veľmi veľmi kvalitný, je tu o poznanie menej klávies, než na ostatných albumoch a atmosféra je dotváraná najmä gitarami. Toto je možno dôvod, prečo album na prvé počutie pôsobí trošku surovšie, než ich predošlé diela.
Po spustení tlačítka Play na nás pomaly vyštartuje In And Above Man, zrýchly sa však, Fernando svoje hlasivky predvádza v štýle burácania na albe Wolfheart, v úvode zašepká In and Above Man, v refrénoch spolu s našlapanými bicími na nás zosype smršť growlingu a vzápätí sa ozvú gitarové melódie a riffy typické pre Moonspell a netypické pre akúkoľvek inú skupinu. Moonspell majú vo svojej povahe značné experimentovanie, ktoré sa im zatiaľ vyplatilo. Ku koncu songu uvedie Fernando už nasledujúcu pieseň, keď začne šepkať Lowering Skies... A ďaľší track sa volá ako ináč, než From Lowering Skies. Veľký dôraz hneď v úvode sa kladie na bicie, občas gitara vydá nejaké tie zvuky, ktoré neskôr prejdú do jemného sóla v pozadí, v refrénoch náhle atmosféra začne byť tvrdšia, gitary si to vysmažia a Fernando opäť zrúkne svojim všeobecne známym vokálom.
Everything Invaded si to spustí brnkaním na gitary, ktoré znamenajú akoby ticho pred búrkou a ozve sa tichý, čistý spev s Fernandovou ostrejšou angličtinou "From the soul to its waste, The Common hates his evil twin. Everything invaded in its simplicity". Rozpúta sa spomínaná búrka a potom opäť stíchne, aby sa to po "How did you get inside me?" všetko zopakovalo. Technicky aj atmosférou absolútne bezchybne zahratá hudba ulahodí snáď úplne každému uchu.
Šestka, Capricorn At Her Feet, je už trošku viac gotická, dokonca sa tu zjavia aj jemné klávesy v pozadí, občas (máličko) to možno pripomenie miestami Irreligious, veľmi pekne zahratá pieseň.
A Walk on the Other Side si zaslúži vyzdvihnúť, pretože tu sa prestrieda snáď všetko to moonspellácke - výrazné klávesy, growling, čistý spev, šepot, pomalé aj rýchlejšie riffy, rôzne melódie. Prosto, ak nemôžu nudiť piesne predošlé, tak táto nudiť nebude už vôbec.
Ďalej už ani nemusím recenzovať, hádam je každému jasné, že toto je absolútny skvost. :-) Tí, čo nepočuli, alebo sú neznalí Moonspellu, vypočuť.
Zostava:
Fernando Ribeiro - vokály
Ricardo Amorim - gitara
Pedro Paixao - klávesy
Mike Gaspar - bicie
Hostia:
Niclas Etelävuori - basgitara (Amorphis)
Tracklist:
1. In and Above Men
2. From Lowering Skies
3. Everything Invaded
4. The Southern Deathstyle
5. Antidote
6. Capricorn at Her Feet
7. Lunar Still
8. A Walk on the Darkside
9. Crystal Gazing
10. As We Eternally Sleep on It
