Ahoj. Skupina FAIRY TALE existuje dlouhé roky, ale v Česku asi není v obecném povědomí, tak informativní úvod: vznik v roce 1994, nahrávky „Sound Mirrors“ (2005), „Dream“ (2008), „Loveland“ (2011), „That is the Question“ (2021), boční projekt BABOKALYPS („Veľký voz“, 2017), v sestavě od počátku Peter Kravec, Barbora Koláriková a Ľubomír Pavelka, s nimž různou měrou kooperovala řada dalších muzikantů. A protože jde o váš první rozhovor na Fobii, tak bychom se mohli krátce zastavit u každé nahrávky.
Aby to náhodou čitateľa nemiatlo, že sme od roku 1994 do debutu nič nerobili, tak nie je to celkom pravda. Jednak sme nahrali a vydali niekoľko MC demonahrávok, ako to už v tej vzácnej dobe chodilo. A tiež sme boli pomerne vynaliezaví a prvá zostava ešte so speváčkou Slávkou Lenhartovou vykazovala pomerne aktívnu činnosť a hrali sme na tých najdivnejších miestach… na festivaloch bez divákov, na pláži pri priehrade, v klubovom pajzli s HORKÝŽE SLÍŽE, ku cateringu v galérii či dokonca v kostole. :)
OK, toľko úvod, poďme na to…
Váš debut „Sound Mirrors“ působil experimentálním dojmem, byl hodně elektronický a méně písničkový, po textové stránce střídmý, Barbora často zpívala jen pár slov nebo beze slov… Jak toto dílo zpětně hodnotíte?
Peter: Celkom úprimne, ja osobne „Sound Mirrors“ hodnotím na výbornú. Naozaj ma dodnes udivuje, čo za hudbu a žáner sme tu vytvorili. Pravdaže, chápem, že málokto takéto niečo chce počúvať a teda vie to oceniť, ale tým sa nechcem zaoberať. Som spokojný a rád by som ešte niekedy pripravil jeho reediciu.
Barbora: Čo sa týka spevu, mne osobne sa tu páčila práve tá neohraničenosť slovami textu a tým pádom široká hlasová farebnosť. Bolo to pre mňa dovtedy niečo úplne nové, ale zároveň aj veľmi prirodzené.
Na druhém počinu „Dream“ jste se posunuli k přehlednější muzice, dejme tomu alternativnímu/progresivnímu rocku až popu, přidali smyčce. Zatoužili jste po písničkovější formě? Nebo jste začali poslouchat jinou muziku, která vás následně inspirovala?
Peter: Myslím, že to hovoríš správne, túžba po väčšom príklone k piesňovejšej forme a rockovejšiemu zvuku v tom asi bola. Ale hodnotím to skôr podvedome. Racionálne som to takto v tom čase neriešil. Koniec koncov skladby vznikali ako demo štruktúry v PC, ktoré som vytvoril s bicími samplami a akustickou basgitarou a prvý nástroj, ktorý sa na to nahrával, bol klasický klavír. Čiže sám uznáš, že takto rockeri štandardne nepracujú. :)
Bol v tom asi aj veľký kus lásky k vážnej hudbe, pracovali sme tu s možstvom hostí, sláčikovým kvartetom, zbormi… hoci výsledok sa samozrejme do tejto žánrovej kategórie radiť nemôže. A keď sa už takto ponáram do spomienok, tak nielen k vážnej hudbe, ale aj akejsi vážnosti ako takej, podmienenej aj osobnými skúsenosťami s tragickými udalosťami v rodine.
Barbora: Áno, pieseň „David“ je venovaná môjmu bratovi Davidovi, ktorý tu už nie je medzi nami. Bolo to pre mňa nepopísateľne ťažké obdobie. Rozhodne to ovplyvnilo album. Nedá sa žiť, pracovať, tvoriť a byť oddelený od svojich vnútorných, tak silných emócií.
Třetí „Loveland“ a další změna, byť ne tak dramatická jako mezi „jedničkou“ a „dvojkou“. Album je pestřejší, ale myslím, že částečně ovlivněné československým art rockem z počátku 70. let, ale i popem obecně – album je takové svěží, světlejší řekl bych. Měli jste tehdy náladu na odlehčenější tvorbu?
Barbora: Určite je to optimistickejší album, aj keď si nemyslim, že by to bol náš zámer… jednoducho to tak vyšlo. A pre mňa je to akési „the best of“.
Ľubo: Ale neviem, či sa to dá nazvať odľahčenou tvorbou. To, že niečo nie je kompozične, formovo, aranžérsky či producentsky preexponované, neznamená, že to môžeme vnímať ako odľahčené. Piesňová forma a s ňou spojená jednoduchosť, ktorú môže poslucháčsky evokovať neznamená, že je to niečo „ľahké“.
Peter: Je ale milé, že v tom cítiš CS art rockovú klasiku, celkom by ma zaujímalo, kde presne. Je pravda, že sme mali jednu drobnú odvolávku na Vargovo COLLEGIUM, ale tento track na albume neskončil.
A k „Loveland“ ešte toľko, že tiež vznikol vo veľmi divokom životnom období, keď sa nám tu prehnala smršť a veľká povodeň poničila pol mesta a žiaľ aj moje štúdio… nábytok, podlahy, vybavenie, nástroje…
Takže bolo naozaj potrebné sa do toho zahryznúť, album dokončiť a s úsmevom na perách ukázať osudu prostredník.
Pak jste si dali pauzu a při návratu se pustili do dalšího hudebního dobrodružství a vznikl projekt BABOKALYPS. Proč tento název, proč akustická muzika a slovenské texty?
Peter: Hudobne mám ten výsledok stále takmer bez výhrad rád, ale o súvislostiach pred tým, ale najmä po tom nehovorím moc rád.
Barbora: OK, tak za seba poviem, že sme naozaj dosť často počúvali: „Škoda, že nespievate viac po slovensky.“ Tak dobre, povedali sme si, urobíme to celé iba v slovenskom jazyku. A keďže aj s trochu iným hudobným obsadením, keď klávesáka Mareka Škvareninu vystriedala klaviristka Lucia Petáková, tak aj zvukovo odlišne, viac akusticky. Preto sme tomu dali aj nové meno. Tak sa to žiadalo, je to jednoducho niečo iné než FAIRY TALE. A prečo BABOKALYPS? Jedna z mojích prezýviek bola aj Babo. Samozrejme BABOKALYPS je vymyslené slovo a spája v sebe dve slová „Barbora“ / „apokalypsa“. :)
Ľubo: Pre mňa sa hudobne a textovo na BABOKALYPS riešili možno povedať až univerzálne témy. Nie z pocitu nejakého snobstva, ale z reálneho životného pocitu, ktorý prevládal v našich vtedajších životoch... preto skôr priestor pre ticho, akustický zvuk... a priestor pre pieseň ako nositeľ príbehu.
Novinka „That is the Question“ mi přijde jako logické pokračování „Dream“ i „Loveland“, jakýsi průnik plus nějaké novoty, např. „operní“ kus, echo prvního alba v podobě elektronických vsuvek nebo country blbinka na závěr. Baví vás tvořit takhle pestré nahrávky, sevřenější tvorba by vás nenaplňovala?
Ľubo: Robiť niečo, kde poslucháč už dopredu tuší, alebo nedajbože vie, ako to bude znieť, ako tá hudba bude vystavaná formovo, harmonicky, a možno aj myšlienkovo, tak to by nás naozaj neuspokojovalo.
Tá „pestrosť“ je daná naším osobným nastavením a hudobným backgroundom: každý z nás počúva, hral a hrá rozmanité druhy hudby, čo sa prirodzene zrkadlí v jeho hudobnom jazyku, myslení a vyjadrení. Preto náš vzájomný dialóg prináša rozmanité hudobné „odtiene“ a preto sa spoločne dokážeme naladiť na vlnu akustickej hudby, experimentu alebo rockovej priamočiarosti.
Barbora: No a operný part veru nie je novota. Takýto prvok už zaznel v skladbe „Music“ na albume „Loveland“, čo je mimochodom jedna z mojích veľmi obľúbených skladieb.
Peter: Ja mám dokonca pocit, že už na „jednotke“ v skladbe „Sun and Moon“ sú v pozadí nejaké operné hlasy.
Barbora: My našu hudbu nerobíme ako jeden konkrétny hudobný štýl, ktorého by sme sa držali, vlastne my nad tým ani takto nepremýšľame. Robíme ju tak, ako nám to v tej chvíli dáva zmysel.
Peter: Keď som mal 15-16 a na strednej škole prvú kapelu, prišiel sa na nás pozrieť organizátor jednej súťaže či máme dostatočnú úroveň prihlásiť sa do prehliadky. Keď sme dovrzali prvý song, opýtal sa nás ten neborák „chlapci a čo vlastne počúvate doma?“ A my sme sa začali prekrikovať a vymenovaváť všetkých hrdinov „HELLOWEEN, MAIDEN, METALLICA… a chlapík sklamaným hlasom „ale veď to tam vôbec nie je počuť!?“
Nerozumel som tomu, prečo by aj malo, ani vtedy, ani dnes. :)
S tou „rozevlátostí“ souvisí posluchačské ohlasy, resp. fanouškovská základna. Ta nevím jak je široká… Není ona rozkročenost mezi více žánry pro některé lidi až přílišná? Z jakých sfér se rekrutují vaši fanoušci? U metalových, HC, punkových kapel je to vesměs dané scénami, u hudby, kterou tvoříte vy, je to asi méně přehledné.
Peter: Áno, napriek nadhľadu, ktorý sa snažíme mať, je to občas pravdaže frustrujúce.
Ale zas takto, všimol som si, že 9 z 10tich poslucháčov si len odfrkne nejaký ten svoj názor, ale ten desiaty je ticho, má chuť to pochopiť a potom nám napíše, že je to preňho album roka!
Ľubo: Prílišná rozkročenosť medzi viacerými žánrami je problematická u poslucháčov, ktorí k tomu aby mohli počúvať hudbu potrebujú ju mať už vopred „zaškatuľkovanú“ v určitom žánri. Tvorba FAIRY TALE skôr zaujme otvoreného poslucháča – „hľadača“, ktorý túži po niečom, čo ho môže prekvapiť, zaujať, osloviť práve tým, že sa to nachádza a že to znie v „medzi priestore“ žánrov.
Zastavil bych se ještě u dvou zdánlivě doprovodných záležitostí – zvuku a grafiky. Nejdříve ten zvuk – Peter disponuje vlastním studiem, což je samozřejmě výhoda, máte k dispozici techniku a nejste časově omezeni, můžete nahrávat dle času, nálady. Jak dlouho si se zvukem „hrajete“? Řešíte hodně detaily?
Peter: Výhoda to pravdaže je z hľadiska času a pocitu slobody. Na druhej strane, cítim v tom kontraproduktivitu, pretože keď máš raz termín, zmobilizuješ sily, ktoré by si inak nezapojil. Hovorím teraz všeobecne, o schopnostiach, ktoré dnes už z novšej generácie hudobníkov málokto ovláda. Usmievame sa ako BLACK SABBATH nahrali album za dva dni, ale ono v tom je aj istá mágia a tiež schopnosti a zručnosti tejto analógovej generácie. Nemám 100 rokov, ale nahrávanie na pás bez počítačov, softwareov som zažil a v istom zmysle mi chýba to vzrušenie a napätie, že máš 3 pokusy a ide sa ďalej.
A pokiaľ ide o detaily, dlhoročné skúsenosti ma naučili, čo všetko je treba urobiť, aby to vyzeralo a znelo dobre, takže áno, som veľký detailista.
Jak je studio vybavené? Doplňuješ vybavení, abys byl po technické stránce stále „in“? A nahrávají u tebe i další kapely a interpreti, máš studio jako zdroj obživy?
Peter: Roky som bol fanatik, vkuse som niečo čítal, kupoval, skúšal. Dnes, čo potrebujem a využijem, to mám a čo sa pokazí, to sa opraví alebo nahradí lepším.
Nejaky gearlist mám na stránke štúdia, mám tu pekné kúsky, mikrofóny, preampy, procesory... a uprednostňujem samozrejme hardware, z dôvodu, že ma s ním práca na zvuku proste viac baví.
V minulosti som nahrával veľa hudobnej produkcie, no teraz to už obmedzujem a vyberám si len projekty, čo ma tešia a inšpirujú ku kreatívnej práci.
Všeobecne povedané ma prevažne živí komerčná zvuková produkcia. A aby som nezabudol samozrejme žijem z tantiém, pretože FAIRY TALE často počuť v rádiách. Tunajší dramaturgovia komerčných staníc sa idú po nás pozabíjať… samozrejme kecám. :)
U obalů vašich cédéček je patrný vývoj, neustálé zlepšování, které dosáhlo vrcholu na „That is the Question“, kde se o grafiku postaral Hugh Syme, známý designér, který spolupracoval s řadou skutečných hvězd. Jak náročné bylo získání jeho služeb a jak probíhala spolupráce?
Barbora: Človek má k takýmto ľuďom neskutočnú úctu a myslí si, že sú nedosiahnuteľnou métou. Že sa o nich môžeme len rozprávať, ale to je tak všetko, čo môžeme. Ja sa ale držím pravidla, že predtým než poviem, že niečo nevyšlo, musím to najskôr skúsiť, aby som to mohla povedať. Takže sme Hughovi napísali, ale skutočne sme to tým považovali za uzavreté, vybavené a viacmenej sme ani neočakávali nejakú odpoveď. O to viac nás zaskočilo, keď sa nám Hugh v krátkom čase ozval. Mysleli sme si, že sa nám to asi sníva.
Peter: To je pravda. Moc som tomu neveril. Spolupráca bola fantastická a keby som bol milionár posielal by som mu objednávky každý mesiac, trebárs aj na dizajn bytu, domu či záhrádky… pretože jeho prácu mám veľmi rád.
A ešte by som rád spomenul jedno meno a to Simon Heyworth, ktorý sa zas postaral o obálku zvukovú. Jeho portfólio je zdrcujúce a kopec titulov, ktoré mu prešli rukami mám aj doma, je to legenda a veľmi príjemný člověk.
Nakolik jsou pro vás důležité texty? V recenzích jsem jim moc pozornosti nevěnoval, přece jen jsou většinou v angličtině, kterou vládnu bídně, tak jsem je nechával do rozhovoru, abyste o nich mohli pohovořit vy… O čem texty pojednávají, máte nějaká oblíbená, případně specifická témata?
Peter: Texty sú určite kľúčové a i keď texty FAIRY TALE píšem v angličtine, frázam sa vyhýbam, takže „baby I miss you so much“ tam nenájdeš.
Pravdaže texty sú už ďalším stupienkom hlbšieho ponoru do tvorby a málokto sa dopracuje až sem. Album „That is the Question“ disponuje spoločnou témou, ktorou je otázka potreby tvorby a kreativity aj napriek absencii spätnej väzby. Povedzme akási „hamletovská“ otázka, či podmienkou tvorivosti je úspech a obdiv. Navyše v medzihrách zaznieva apel na odlíšenie hudby od zvukového balastu, množstva „wau hudby“, ktorá hrá len na primárny efekt.
Jak reálné je, že nové album zazní na koncertech? Je to pro vás téma, nebo jste studiová záležitost a zahrát skladby na živo by šlo jen těžko, už při jejich tvorbě počítáte s tím, že je před lidmi prezentovat nebudete?
Peter: Dobrá otázka aj odpoveď. Nie je to pre nás primárna téma, ale zároveň sa k tomu nestaviame výhradne odmietavo. Vlastne nepočítame vobec s ničím. Všetci máme svoje povinnosti, rodiny, deti a len jedno zdravie… čiže nič sa prakticky plánovať moc nedá. Veci nesilíme, stále sa stretávame a keď budú priaznivé okolnosti, zahráme.
K aktuálnímu albu jste uvedli zhruba tato slova: „Strávili jsme poměrně hodně času diskusí a vyměňováním si upřímných názorů na smysl potřeby umělecké tvorby, aniž bychom byli slavní, populární, oceňovaní, zbožňovaní... nebo zda vůbec je možné zůstat kreativní bez jakékoli zpětné vazby? Zda to má ještě nějaký smysl? Být či nebýt – udělat to nebo ne... To je otázka.“ A jaká je, kromě realizace alba, odpověď, myslím obecně?
Ľubo: Nemá to zmysel. Ale zmysel tomu všetkému môžeš dať jedine ty – buď ako hudobník alebo ako poslucháč…
Peter: Ťažko povedať a byť autentický aj úprimý. Osobne, stále hľadám. Aj keď ako sám hovoríš, odpoveďou môže byť práve to, že sme s tým albumom prišli.
