Ač slovenská skupina DOWN TO HELL existuje skoro devět let, k debutové nahrávce se dopracovala až loni, respektive letos. V prosinci 2014 vyšlo debutové album „V Zajatí temnoty“ digitálně na Bandcampu a zkraje roku 2015 i na CD v režii kapely.
Slovo má jediný zakládající člen v sestavě, kytarista a zpěvák Kani.
I když existujete takřka devět let, zatím o vás příliš slyšet nebylo, takže se na úvod nevyhneme alespoň krátké vzpomínce... Takže kdy a proč?
Na úvod zdravím všetkých fanúšikov a čitateľov fobiazine.net. Zrod našej bandy sa datuje na prelom leta a jesene roku 2006. Kapela vznikla pravdupovediac náhodne, keď sa so mnou stretli dvaja bývalí členovia, aby sme si len tak zahrali. Následne nás to doslova pohltilo, určili sme si smer, nabrali medzi seba nových ľudí, slabší jedinci odpadli, zohrali sme sa a ustálili. Okrem iného sme rozmýšľali nad vhodným názvom. A keďže sme sa chceli pohybovať v black metalových vodách, potrebovali sme vytvoriť meno, z ktorého bude každému jasné o aký žáner ide a zároveň by bolo zvučné, ľahko zapamätateľné, medzinárodného charakteru a dalo by sa vhodne skrátiť. Down to Hell (DtH) tieto všetky podmienky spĺňa úplne vzorovo. Popri tom všetkom sme pracovali na materiáli, ktorý za celý čas vhodne dozrel a konečne uzrel svetlo sveta.
Ustálili jste se v roce 2011, je vás šest, mohl bys jednotlivé členy představit?
Shodnete se na oblíbených kapelách, řekněme inspiračních zdrojích, nebo má každý v kapele jiné favority?
Keďže je nás v kapele šesť, tak obľúbených umelcov a kapiel bude naozaj mnoho. Môjmu uchu lahodí melodický symfonický black ako Cradle of Filth, Dimmu Borgir, Ancient, Inner Fear, ale aj gothic-rockové XIII. Století. Ľubo má rád orchestrálne veci, čiže ako vyššie spomenuté, ale aj Septicflesh, Nightwish, alebo filmovú hudbu a klasiku. Miro má v obľube tiež Dimmu Borgir, ale aj Skyforger, Ensiferum, Korpiklaani, či heavy metalových Iron Maiden. Bensfúr obľubuje Eluveitie, Amon Amarth, Suicide Silence a zo starších vecí tiež Cradle of Filth, Obituary, Death. Maťa kedysi obľubovala Metallicu, Cradle of Filth, no teraz má rada Epicu, Ensiferum, The Agonist. Ťapo je skôr na technickejší metal štýlu I Wresled a Bear Once, Sky Harbor, alebo In Flames a Death. Takže záber je široký, čo sa isto iste odráža aj v našej tvorbe.
Věkový rozptyl v kapele máte poměrně široký, bubeník by skoro mohl být zpěvaččiným otcem. (úsměv) Nepůsobí to trochu problémy, myslím jako že každá generace vidí svět jinak a nejspíš i muziku? Kdo má hlavní slovo v případě, že dojde na nějaké neshody? A kdo hraje roli smírčího soudce, když se pohádáte?
To, že máme v kapele väčšie vekové rozdiely medzi sebou nevnímame ako problém. Kapela ako celok má tým pádom väčší prehľad čo sa dialo a deje na scéne. Už vyššie spomínaný bubeník brázdi metalové vody od rokov 90-tych, zatiaľ čo niektorí z nás sa k tejto hudbe dostali až po roku 2000. Vieme si tak dobre rozšíriť obzor, keď starší z nás odporučia mladším dajakú staršiu kapelu na počúvanie a opačne. Čo sa týka nezhôd, keby som tvrdil že žiadne nie sú tak by som klamal. Našťastie ich nebýva veľa a dajú sa vyriešiť buď demokraciou, dvojhodinovým vysvetľovaním prečo zrovna takto, alebo keď sa už nevieme pohnúť z miesta, hrubou silou typu - bude to takto a HOTOVO !!! (úsměv) Vtedy máme väčšinou slovo ja s Lubom, ale aj pre nás platí vyššie spomenuté. Potom nasleduje cigaretka, predýchanie, ukľudnenie a pokračujeme ďalej...
Některé kapely si první nahrávku produkují vlastními silami, nahrávají třeba ve zkušebně, vy jste ale zamířili do studia. Co vás k tomu vedlo? Nemáte na nahrávání vybavení, buňky, nebo jste prostě rovnou chtěli mít v ruce nahrávku s pořádným zvukem?
Koncom roku 2012 sme u Ťapa doma kuchtili demo, ale nedosahovalo uspokojivých výsledkov. Preto sme ho aj začiatkom nasledujúceho roka stopli a zničili. Potom sme sa začali pohrávať s myšlienkou návštevy štúdia, pretože už vtedy nám bolo jasné že existujeme dlho bez nahrávky, ktorá už bola pre nás potrebná ako soľ a navyše sme sa vrátili k myšlienke, ktorá bola ešte na počiatku, že hneď prídeme s radovou nahrávkou. Po nejakých návrhoch to na jeseň 2013 Lubo zobral do vlastných rúk a zarezervoval M2 Recordings Studio na začiatok roku 2014.
Proč padla vaše volba zrovna na studio M2?
Album „V Zajatí Temnoty“ sme nahrávali v už spomenutom Skalickom M2 Recordings Štúdiu u Milana Malíka a ocitli sme sa tam v podstate tiež čistou náhodou, po tom čo dostal Bensfúr tip na výborné štúdio od kolegu v práci. Nahrávali sme zhruba od polky februára do polovice apríla (2014) a v máji sme už mali hotovú finálnu nahrávku. Nadobudli sme tam kopec skúseností, niektoré veci sa ešte dorábali za chodu, niekedy sme nahrávali na viac krát, keď to išlo ztuha. Ale bolo to všetko fajn, pretože M2 Recordings Studio ponúka príjemnú rodinnú atmosféru, kde sa dalo na všetkom v kľude dohodnúť a Milan Malík predviedol svoje profesionálne schopnosti v tom najlepšom svetle, pretože z pripravovaného materiálu sme vytrieskali maximum a ešte dačo. Takže naša spokojnosť je 150 percent , keď nie viac a ak sa nazbiera materiál na ďalší album určite pôjdeme do M2 ak sa bude dať.
Napřed jste vydali nahrávku digitálně, ale záhy následovaly i fyzické nosiče. Kolik kusů jste pořídili, kolik stojí a jak jdou na odbyt?
Čo sa týka nosičov, tak sme dali vylisovať 1000 kusov a jeden ponúkame za 10 eur. Odbyt je príjemný, každú chvíľku sa niekto ozýva, že má záujem. Začiatkom apríla sme posielali 5 kusov do Toronta do Kanady, digital release si kúpili do Japonska, Fínska, Talianska, Mexika a ďalších... Takže sa tešíme že je aj medzinárodný záujem.
Texty v mateřském jazyce používá čím dál tím víc kapel, ale spíše v jiných žánrech – punk, hardcore, thrash, v blacku to až tak obvyklé není. Proč jste se pro slovenštinu rozhodli?
Texty máme v slovenčine, lebo je to náš rodný jazyk, ktorý dokážeme poohýbať podľa potreby lepšie, ako keby šlo o nejaký iný svetový jazyk. Kapely sa v súčasnosti zvyknú uberať z často používanej angličtiny ku svojím rodným jazykom a berú to ako trend, ale u nás sme Slovenský jazyk používali od počiatku. Navyše vo svetovom meradle je záujem o texty v podobných jazykoch, kedy sa dostáva zahraničnému poslucháčovi určitej dávke exotiky. Domáci poslucháč má tak isto výhodu v porozumení obsahu, keďže nie každý ovláda zahraničný jazyk na úrovni a navyše je veľká časť textu skreslená screamom a growlom. Autorom všetkých textov je Lubo s výnimkou skladby „Pán vetra, búrky a mrakov“, ku ktorej napísal text náš kamarát Juraj Knotek. Skladby sú písané vo väčšine formou mystických príbehov, kde spevy idú do kontrastu tak ako samotná hudba a hlavnú úlohu v textoch hrá smrť, pokrytectvo, vampirizmus, odpor proti pokresťančovaniu a iné...
Obal máte na první pohled zajímavý, pozornost rychle upoutá sličná dívka. Přisuzujete grafickému doprovodu hudby důležité místo? Kdo se o design stará?
Logo a web sú dielom Luba. Promo fotky v obale fotila a graficky upravovala Maťa a ostatnú časť obalu taktiež zmajstroval Lubo. Dôležitosť grafiky je určite veľká, pretože sú to vlastne šaty, do ktorých je navonok kapela odetá. Snažili sme sa ju vytvoriť tak, aby zaujala pri prvom pohľade, bola prehľadná, nie veľmi prekombinovaná a zároveň moderná s určitými prvkami ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tohto hudobného žánru už roky. Obal je navrhnutý celkom jednoducho, ale ukrýva v sebe určité vizualizácie, ktoré sa odhalia až pri dlhodobejšom pozorovaní, presne tak ako naša tvorba.
Ta slečna na obalu je nějaká modelka? Jak jste k ní přišli? Bylo focení náročné, nebo jste s tím byli hotoví raz dva? (úsměv)
Slečna na obale sa volá Michaela Mašková, je študentkou a venuje sa divadlu a klavíru. Stretli sme sa s ňou asi pred rokom na našom koncerte, no Lubo ju spoznal o niečo skôr na divadelnom predstavení. Chvíľku na to sa u nás riešila otázka bookletu a vtedy skrsla v Lubovi myšlienka osloviť práve ju. Po dohode a vzájomných sympatiách sme spolu zamierili k Mati do fotoateliéru. Mali sme jasnú predstavu o prvej strane obalu, preto fotenie s Michaelou bolo vybavené behom jedného podvečera a ostatné promo fotky, pri ktorých sme si užili kopec zábavy, taktiež netrvali dlho a ich fotenie bolo hotové za dve poobedia. Okrem týchto fotiek však booklet obsahuje aj jednu spoločnú fotku s Milanom Malíkom z M2 Recordings ako spomienku na čas strávený v štúdiu.
Nahrávku jste si na CD vydali vlastními silami. Bylo to předem dané, nebo jste přemýšleli o nějaké firmě? Zkoušeli jste nějaké oslovit?
Po nahratí materiálu sme rozmýšľali ktorou cestou sa vydáme, či skúsiť vydavateľstvá, alebo si album vydať na vlastné triko. Keďže je rok 2015 a internetová doba je vo veľkom rozmachu, rozhodli sme sa že vydavateľstvo nepotrebujeme a náklady a propagáciu si spravíme sami. Kto sleduje scénu vie, že vydavateľstvá nové kapely nechcú a keď aj áno, tak ich podpora je dosť mizivá. Nedodržiavajú zmluvne dohodnuté termíny, pri organizovaní festivalov a koncertov sa na mladé kapely obracajú až keď im niekto vypadne a potrebujú rýchlu náhradu. Náhradníci potom nie sú na plagátoch a iných propagačných materiáloch a tým pádom zase strácajú na podpore. Navyše vydavateľstvá propagujú kapely naraz a človek sa v tom veľakrát stráca. Ale keď si budeme propagovať sami seba, bude každému jasné o akú kapelu ide. V dnešnej internetovej dobe nie je problém dať o sebe vedieť bez pomoci vydavateľstva aj v zahraničí, o čom svedčia už spomínané predaje CD aj do štátov mimo Európy.
Nahrávka je jedna věc, živé provedení druhá... Jak jste na tom s koncerty?
Tak to vieme povedať úplne presne, pretože si vedieme podrobnú evidenciu na našich stránkach kde, kedy a s kým. Do apríla 2015 máme na konte presne 34 koncertov a v máji sú potvrdené ďalšie štyri. Potvrdený je aj jeden koncert na august, na jednej uzavretej akcii, takže sa prehupneme tento rok cez štyridsiatku a uvidíme ako veľmi sa priblížime k číslu 50.
Můžete nějaký koncert označit jako nejlepší, nebo je to tak nějak všude stejné?
Podarených koncertov je určite veľa. Dobre sa nám hralo na Massacre Feste po boku českej legendy Root, robili sme predkapelu pre nemeckých Dimeless, kde bolo síce menej ľudí, pretože to bol koncert v strede pracovného týždňa, ale atmosféra bola veselá. No medzi najlepšie akcie patria spoločné koncerty s našimi spriaznenými bandami Achsar a Sighisoara, ktorí nám išli za „krstných rodičov“ a teda krst nášho debutu považujeme za TOP.
Dost často se stává, že na koncert přijde pár lidí. Nevím, jak u vás na Slovensku, ale v Čechách je to docela běžné, 50 lidí už se často považuje za úspěch. Když jsem se ptal před časem některých slovenských muzikantů, říkali, že je to stejné i u vás. Vidíš to stejně? Nebo se trend zlepšuje? Co vy, když přijde málo lidí, má to vliv na vaše vystoupení, nebo do toho jdete naplno, i kdybyste měli hrát jen pro hrstku věrných?
Dá sa povedať že naše krajiny sú na tom podobne aj keď som si donedávna myslel že Čechy sú na tom čo sa týka koncertov lepšie. Ale kamaráti z Čiech mi popisovali situáciu presne ako v otázke, s výnimkou, že Morava je na tom o niečo lepšie než Slovensko alebo Čechy. O tom koľko ľudí príde na koncert záleží od plánovania koncertov. Keď je koncert postavený na vhodne zvolených kapelách, či už žánrovo, alebo aj podľa známeho mena, má vhodný dátum a kvalitne spravenú reklamu od organizátora, ale aj od kapiel na spropagovanie, tak to s návštevnosťou nemôže byť problém. Horšie je ak niekto organizuje koncerty cez pracovný týždeň s neznámymi kapelami a k propagácii spraví len event na Facebooku. Väčšinou to končí, že si hrajú kapely pre kapely a organizátori – či už kluby, alebo kapely sú v strate. To potom býva nálada na koncertoch veselá, akurát tak keď sú muzikanti dobrí kamaráti a následne skončia pri panákoch. (úsměv) Aj nám sa pritrafilo, že sme boli pozvaní na koncert, kde bolo ľudí pomenej, ale vždy sme šli do toho naplno, pretože tí čo prídu a za koncert si zaplatia, predpokladajú, že za svoje peniaze dostanú to za čo si zaplatili – teda koncert so všetkým čo k tomu patrí. Myslím že je to voči návštevníkom koncertu férové.
Hrajete na koncertech jen skladby z alba, nebo se fanoušci můžou těšit i na nějaké jiné skladby? A co převzaté písně od jiných kapel – hrajete nějaké covery, abyste set zpestřili?
V súčasnej dobe hráme iba skladby z albumu. Máme však rozrobené aj nové veci a až príde ich čas, vypustíme niečo na nasledujúcich koncertoch. Časy kedy sme hrávali aj covery sú už za nami. Bolo to príjemné obohatenie našich koncertov, ale čas ktorý by sme vložili na nácvik a hranie prevzatých vecí radšej investujeme do skladieb vlastných. Takže sa prezentujeme už len vlastnou tvorbou.
Co koncerty za hranicemi Slovenska? Chystáte se na zaútočit i na pódia jinde než doma?
Určite áno a už sme tak v podstate aj urobili. Odohrali sme predchádzajúce roky koncerty v Čechách, konkrétne v Brne a v máji máme k susedom namierené znova, ale tentoraz do Prahy a Mostu, kde sme pozvaní aj v rámci propagácie jedného koncertu na rozhovor do rádia. Chystáme sa navštíviť aj Rakúsko okrem iného s ešte neupresneným termínom. Naši fanúšikovia z Kanady sa nás dotazovali e-mailom, či sa niekedy ukážeme aj tam, ale takéto ďaleké akcie zatiaľ nie sú v pláne aj keď myšlienka koncertu tak ďaleko od domova je viac než príjemná. V súčasnosti chceme upevniť domácu pôdu pod nohami, ukázať sa v okolitých štátoch a dať o sebe vedieť prostredníctvom médií vo svetovom merítku.
I když existujete docela dlouho, dá se říci, že jste na startu. Jaké máte ambice, plány do budoucna?
V prvom rade sa budeme sústrediť na koncertnú a mediálnu podporu albumu a natočenie videoklipu. Máme v pláne pohrať sa s materiálom, ktorý sa nám nevošiel na CD a tak isto pracujeme na nových veciach, aby sme v dohľadnom čase mohli prísť zase s novým nosičom. V budúcnosti sa chystáme zahrať na letných festivaloch a ak by sme to mali jednoducho zhrnúť, všetko sa to bude točiť okolo tvorenia, koncertovania a dostávania sa do povedomia.
Záverom by sme sa chceli veľmi pekne poďakovať magazínu fobiazine.net za seriózny prístup, recenziu, podporu a poskytnutý priestor. Thanks for all and stay metal!!!
http://downtohell.sk/
http://bandzone.cz/downtohell
RECENZE
Slovo má jediný zakládající člen v sestavě, kytarista a zpěvák Kani.
I když existujete takřka devět let, zatím o vás příliš slyšet nebylo, takže se na úvod nevyhneme alespoň krátké vzpomínce... Takže kdy a proč?
Na úvod zdravím všetkých fanúšikov a čitateľov fobiazine.net. Zrod našej bandy sa datuje na prelom leta a jesene roku 2006. Kapela vznikla pravdupovediac náhodne, keď sa so mnou stretli dvaja bývalí členovia, aby sme si len tak zahrali. Následne nás to doslova pohltilo, určili sme si smer, nabrali medzi seba nových ľudí, slabší jedinci odpadli, zohrali sme sa a ustálili. Okrem iného sme rozmýšľali nad vhodným názvom. A keďže sme sa chceli pohybovať v black metalových vodách, potrebovali sme vytvoriť meno, z ktorého bude každému jasné o aký žáner ide a zároveň by bolo zvučné, ľahko zapamätateľné, medzinárodného charakteru a dalo by sa vhodne skrátiť. Down to Hell (DtH) tieto všetky podmienky spĺňa úplne vzorovo. Popri tom všetkom sme pracovali na materiáli, ktorý za celý čas vhodne dozrel a konečne uzrel svetlo sveta.
Ustálili jste se v roce 2011, je vás šest, mohl bys jednotlivé členy představit?
- Najdlhšie pôsobiacim členom a zároveň aj spoluzakladateľom som ja, Kani (29) - /gitara, scream-growl/ a DtH je jediná kapela kde som po celý čas aktívny. Gitare sa venujem cca 15 rokov, čistému vokálu tiež. Scream a growl som začal používať zhruba dva roky pred vznikom kapely.
- Lubo (28) – /klávesy/, prišiel do kapely 2 týždne po jej vzniku a okrem DtH sa občas mihne ako klavírny podmaz na vernisážach. Od svojich ôsmich rokov hrával na akordeóne a na klávesy presedlal pred 14-timi rokmi. Od začiatku sa v kapele realizuje aj ako textár.
- Miro (24) – /basa/ bol dotiahnutý do kapely týždeň po Lubovi. Mimo DtH pôsobil, tiež ako basák v teraz už nefunkčnej kapele nášho druhého gitaristu Storm of Eternity. Na klasickú gitaru hrá 17 rokov a na basu od vzniku kapely.
- Bensfúr (38) - /bicie/ striedal stoličku prvého bubeníka zhruba po mesiaci fungovania kapely. Bubny ho fascinovali odmalička, no začal na nich hrať až v DtH, ktoré je preňho jedinou aktívnou kapelou.
- Maťa (22) - /čistý vokál/ bola prizvaná do kapely až po roku jej fungovania. Spevu sa venuje odmalička cca od štyroch rokov. DtH je tiež jej jediná aktívna kapela aj keď v minulosti si občas vybehla na nejakú spevácku súťaž.
- Ťapo (25) - /gitara/ je v kapele 3 a pol roka, keď zobral miesto po odchádzajúcom gitaristovi. Ako som hore uviedol, hrávali spolu s Mirom v jeho teraz už nefunkčnej kapele SoE a občas robí hosťujúceho gitaristu v kamarátskych projektoch. Na gitaru hrá 10 rokov.
Shodnete se na oblíbených kapelách, řekněme inspiračních zdrojích, nebo má každý v kapele jiné favority?
Keďže je nás v kapele šesť, tak obľúbených umelcov a kapiel bude naozaj mnoho. Môjmu uchu lahodí melodický symfonický black ako Cradle of Filth, Dimmu Borgir, Ancient, Inner Fear, ale aj gothic-rockové XIII. Století. Ľubo má rád orchestrálne veci, čiže ako vyššie spomenuté, ale aj Septicflesh, Nightwish, alebo filmovú hudbu a klasiku. Miro má v obľube tiež Dimmu Borgir, ale aj Skyforger, Ensiferum, Korpiklaani, či heavy metalových Iron Maiden. Bensfúr obľubuje Eluveitie, Amon Amarth, Suicide Silence a zo starších vecí tiež Cradle of Filth, Obituary, Death. Maťa kedysi obľubovala Metallicu, Cradle of Filth, no teraz má rada Epicu, Ensiferum, The Agonist. Ťapo je skôr na technickejší metal štýlu I Wresled a Bear Once, Sky Harbor, alebo In Flames a Death. Takže záber je široký, čo sa isto iste odráža aj v našej tvorbe.
Věkový rozptyl v kapele máte poměrně široký, bubeník by skoro mohl být zpěvaččiným otcem. (úsměv) Nepůsobí to trochu problémy, myslím jako že každá generace vidí svět jinak a nejspíš i muziku? Kdo má hlavní slovo v případě, že dojde na nějaké neshody? A kdo hraje roli smírčího soudce, když se pohádáte?
To, že máme v kapele väčšie vekové rozdiely medzi sebou nevnímame ako problém. Kapela ako celok má tým pádom väčší prehľad čo sa dialo a deje na scéne. Už vyššie spomínaný bubeník brázdi metalové vody od rokov 90-tych, zatiaľ čo niektorí z nás sa k tejto hudbe dostali až po roku 2000. Vieme si tak dobre rozšíriť obzor, keď starší z nás odporučia mladším dajakú staršiu kapelu na počúvanie a opačne. Čo sa týka nezhôd, keby som tvrdil že žiadne nie sú tak by som klamal. Našťastie ich nebýva veľa a dajú sa vyriešiť buď demokraciou, dvojhodinovým vysvetľovaním prečo zrovna takto, alebo keď sa už nevieme pohnúť z miesta, hrubou silou typu - bude to takto a HOTOVO !!! (úsměv) Vtedy máme väčšinou slovo ja s Lubom, ale aj pre nás platí vyššie spomenuté. Potom nasleduje cigaretka, predýchanie, ukľudnenie a pokračujeme ďalej...
Některé kapely si první nahrávku produkují vlastními silami, nahrávají třeba ve zkušebně, vy jste ale zamířili do studia. Co vás k tomu vedlo? Nemáte na nahrávání vybavení, buňky, nebo jste prostě rovnou chtěli mít v ruce nahrávku s pořádným zvukem?
Koncom roku 2012 sme u Ťapa doma kuchtili demo, ale nedosahovalo uspokojivých výsledkov. Preto sme ho aj začiatkom nasledujúceho roka stopli a zničili. Potom sme sa začali pohrávať s myšlienkou návštevy štúdia, pretože už vtedy nám bolo jasné že existujeme dlho bez nahrávky, ktorá už bola pre nás potrebná ako soľ a navyše sme sa vrátili k myšlienke, ktorá bola ešte na počiatku, že hneď prídeme s radovou nahrávkou. Po nejakých návrhoch to na jeseň 2013 Lubo zobral do vlastných rúk a zarezervoval M2 Recordings Studio na začiatok roku 2014.
Proč padla vaše volba zrovna na studio M2?
Album „V Zajatí Temnoty“ sme nahrávali v už spomenutom Skalickom M2 Recordings Štúdiu u Milana Malíka a ocitli sme sa tam v podstate tiež čistou náhodou, po tom čo dostal Bensfúr tip na výborné štúdio od kolegu v práci. Nahrávali sme zhruba od polky februára do polovice apríla (2014) a v máji sme už mali hotovú finálnu nahrávku. Nadobudli sme tam kopec skúseností, niektoré veci sa ešte dorábali za chodu, niekedy sme nahrávali na viac krát, keď to išlo ztuha. Ale bolo to všetko fajn, pretože M2 Recordings Studio ponúka príjemnú rodinnú atmosféru, kde sa dalo na všetkom v kľude dohodnúť a Milan Malík predviedol svoje profesionálne schopnosti v tom najlepšom svetle, pretože z pripravovaného materiálu sme vytrieskali maximum a ešte dačo. Takže naša spokojnosť je 150 percent , keď nie viac a ak sa nazbiera materiál na ďalší album určite pôjdeme do M2 ak sa bude dať.
Napřed jste vydali nahrávku digitálně, ale záhy následovaly i fyzické nosiče. Kolik kusů jste pořídili, kolik stojí a jak jdou na odbyt?
Čo sa týka nosičov, tak sme dali vylisovať 1000 kusov a jeden ponúkame za 10 eur. Odbyt je príjemný, každú chvíľku sa niekto ozýva, že má záujem. Začiatkom apríla sme posielali 5 kusov do Toronta do Kanady, digital release si kúpili do Japonska, Fínska, Talianska, Mexika a ďalších... Takže sa tešíme že je aj medzinárodný záujem.
Texty v mateřském jazyce používá čím dál tím víc kapel, ale spíše v jiných žánrech – punk, hardcore, thrash, v blacku to až tak obvyklé není. Proč jste se pro slovenštinu rozhodli?
Texty máme v slovenčine, lebo je to náš rodný jazyk, ktorý dokážeme poohýbať podľa potreby lepšie, ako keby šlo o nejaký iný svetový jazyk. Kapely sa v súčasnosti zvyknú uberať z často používanej angličtiny ku svojím rodným jazykom a berú to ako trend, ale u nás sme Slovenský jazyk používali od počiatku. Navyše vo svetovom meradle je záujem o texty v podobných jazykoch, kedy sa dostáva zahraničnému poslucháčovi určitej dávke exotiky. Domáci poslucháč má tak isto výhodu v porozumení obsahu, keďže nie každý ovláda zahraničný jazyk na úrovni a navyše je veľká časť textu skreslená screamom a growlom. Autorom všetkých textov je Lubo s výnimkou skladby „Pán vetra, búrky a mrakov“, ku ktorej napísal text náš kamarát Juraj Knotek. Skladby sú písané vo väčšine formou mystických príbehov, kde spevy idú do kontrastu tak ako samotná hudba a hlavnú úlohu v textoch hrá smrť, pokrytectvo, vampirizmus, odpor proti pokresťančovaniu a iné...
Obal máte na první pohled zajímavý, pozornost rychle upoutá sličná dívka. Přisuzujete grafickému doprovodu hudby důležité místo? Kdo se o design stará?
Logo a web sú dielom Luba. Promo fotky v obale fotila a graficky upravovala Maťa a ostatnú časť obalu taktiež zmajstroval Lubo. Dôležitosť grafiky je určite veľká, pretože sú to vlastne šaty, do ktorých je navonok kapela odetá. Snažili sme sa ju vytvoriť tak, aby zaujala pri prvom pohľade, bola prehľadná, nie veľmi prekombinovaná a zároveň moderná s určitými prvkami ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tohto hudobného žánru už roky. Obal je navrhnutý celkom jednoducho, ale ukrýva v sebe určité vizualizácie, ktoré sa odhalia až pri dlhodobejšom pozorovaní, presne tak ako naša tvorba.
Ta slečna na obalu je nějaká modelka? Jak jste k ní přišli? Bylo focení náročné, nebo jste s tím byli hotoví raz dva? (úsměv)
Slečna na obale sa volá Michaela Mašková, je študentkou a venuje sa divadlu a klavíru. Stretli sme sa s ňou asi pred rokom na našom koncerte, no Lubo ju spoznal o niečo skôr na divadelnom predstavení. Chvíľku na to sa u nás riešila otázka bookletu a vtedy skrsla v Lubovi myšlienka osloviť práve ju. Po dohode a vzájomných sympatiách sme spolu zamierili k Mati do fotoateliéru. Mali sme jasnú predstavu o prvej strane obalu, preto fotenie s Michaelou bolo vybavené behom jedného podvečera a ostatné promo fotky, pri ktorých sme si užili kopec zábavy, taktiež netrvali dlho a ich fotenie bolo hotové za dve poobedia. Okrem týchto fotiek však booklet obsahuje aj jednu spoločnú fotku s Milanom Malíkom z M2 Recordings ako spomienku na čas strávený v štúdiu.
Nahrávku jste si na CD vydali vlastními silami. Bylo to předem dané, nebo jste přemýšleli o nějaké firmě? Zkoušeli jste nějaké oslovit?
Po nahratí materiálu sme rozmýšľali ktorou cestou sa vydáme, či skúsiť vydavateľstvá, alebo si album vydať na vlastné triko. Keďže je rok 2015 a internetová doba je vo veľkom rozmachu, rozhodli sme sa že vydavateľstvo nepotrebujeme a náklady a propagáciu si spravíme sami. Kto sleduje scénu vie, že vydavateľstvá nové kapely nechcú a keď aj áno, tak ich podpora je dosť mizivá. Nedodržiavajú zmluvne dohodnuté termíny, pri organizovaní festivalov a koncertov sa na mladé kapely obracajú až keď im niekto vypadne a potrebujú rýchlu náhradu. Náhradníci potom nie sú na plagátoch a iných propagačných materiáloch a tým pádom zase strácajú na podpore. Navyše vydavateľstvá propagujú kapely naraz a človek sa v tom veľakrát stráca. Ale keď si budeme propagovať sami seba, bude každému jasné o akú kapelu ide. V dnešnej internetovej dobe nie je problém dať o sebe vedieť bez pomoci vydavateľstva aj v zahraničí, o čom svedčia už spomínané predaje CD aj do štátov mimo Európy.
Nahrávka je jedna věc, živé provedení druhá... Jak jste na tom s koncerty?
Tak to vieme povedať úplne presne, pretože si vedieme podrobnú evidenciu na našich stránkach kde, kedy a s kým. Do apríla 2015 máme na konte presne 34 koncertov a v máji sú potvrdené ďalšie štyri. Potvrdený je aj jeden koncert na august, na jednej uzavretej akcii, takže sa prehupneme tento rok cez štyridsiatku a uvidíme ako veľmi sa priblížime k číslu 50.
Můžete nějaký koncert označit jako nejlepší, nebo je to tak nějak všude stejné?
Podarených koncertov je určite veľa. Dobre sa nám hralo na Massacre Feste po boku českej legendy Root, robili sme predkapelu pre nemeckých Dimeless, kde bolo síce menej ľudí, pretože to bol koncert v strede pracovného týždňa, ale atmosféra bola veselá. No medzi najlepšie akcie patria spoločné koncerty s našimi spriaznenými bandami Achsar a Sighisoara, ktorí nám išli za „krstných rodičov“ a teda krst nášho debutu považujeme za TOP.
Dost často se stává, že na koncert přijde pár lidí. Nevím, jak u vás na Slovensku, ale v Čechách je to docela běžné, 50 lidí už se často považuje za úspěch. Když jsem se ptal před časem některých slovenských muzikantů, říkali, že je to stejné i u vás. Vidíš to stejně? Nebo se trend zlepšuje? Co vy, když přijde málo lidí, má to vliv na vaše vystoupení, nebo do toho jdete naplno, i kdybyste měli hrát jen pro hrstku věrných?
Dá sa povedať že naše krajiny sú na tom podobne aj keď som si donedávna myslel že Čechy sú na tom čo sa týka koncertov lepšie. Ale kamaráti z Čiech mi popisovali situáciu presne ako v otázke, s výnimkou, že Morava je na tom o niečo lepšie než Slovensko alebo Čechy. O tom koľko ľudí príde na koncert záleží od plánovania koncertov. Keď je koncert postavený na vhodne zvolených kapelách, či už žánrovo, alebo aj podľa známeho mena, má vhodný dátum a kvalitne spravenú reklamu od organizátora, ale aj od kapiel na spropagovanie, tak to s návštevnosťou nemôže byť problém. Horšie je ak niekto organizuje koncerty cez pracovný týždeň s neznámymi kapelami a k propagácii spraví len event na Facebooku. Väčšinou to končí, že si hrajú kapely pre kapely a organizátori – či už kluby, alebo kapely sú v strate. To potom býva nálada na koncertoch veselá, akurát tak keď sú muzikanti dobrí kamaráti a následne skončia pri panákoch. (úsměv) Aj nám sa pritrafilo, že sme boli pozvaní na koncert, kde bolo ľudí pomenej, ale vždy sme šli do toho naplno, pretože tí čo prídu a za koncert si zaplatia, predpokladajú, že za svoje peniaze dostanú to za čo si zaplatili – teda koncert so všetkým čo k tomu patrí. Myslím že je to voči návštevníkom koncertu férové.
Hrajete na koncertech jen skladby z alba, nebo se fanoušci můžou těšit i na nějaké jiné skladby? A co převzaté písně od jiných kapel – hrajete nějaké covery, abyste set zpestřili?
V súčasnej dobe hráme iba skladby z albumu. Máme však rozrobené aj nové veci a až príde ich čas, vypustíme niečo na nasledujúcich koncertoch. Časy kedy sme hrávali aj covery sú už za nami. Bolo to príjemné obohatenie našich koncertov, ale čas ktorý by sme vložili na nácvik a hranie prevzatých vecí radšej investujeme do skladieb vlastných. Takže sa prezentujeme už len vlastnou tvorbou.
Co koncerty za hranicemi Slovenska? Chystáte se na zaútočit i na pódia jinde než doma?
Určite áno a už sme tak v podstate aj urobili. Odohrali sme predchádzajúce roky koncerty v Čechách, konkrétne v Brne a v máji máme k susedom namierené znova, ale tentoraz do Prahy a Mostu, kde sme pozvaní aj v rámci propagácie jedného koncertu na rozhovor do rádia. Chystáme sa navštíviť aj Rakúsko okrem iného s ešte neupresneným termínom. Naši fanúšikovia z Kanady sa nás dotazovali e-mailom, či sa niekedy ukážeme aj tam, ale takéto ďaleké akcie zatiaľ nie sú v pláne aj keď myšlienka koncertu tak ďaleko od domova je viac než príjemná. V súčasnosti chceme upevniť domácu pôdu pod nohami, ukázať sa v okolitých štátoch a dať o sebe vedieť prostredníctvom médií vo svetovom merítku.
I když existujete docela dlouho, dá se říci, že jste na startu. Jaké máte ambice, plány do budoucna?
V prvom rade sa budeme sústrediť na koncertnú a mediálnu podporu albumu a natočenie videoklipu. Máme v pláne pohrať sa s materiálom, ktorý sa nám nevošiel na CD a tak isto pracujeme na nových veciach, aby sme v dohľadnom čase mohli prísť zase s novým nosičom. V budúcnosti sa chystáme zahrať na letných festivaloch a ak by sme to mali jednoducho zhrnúť, všetko sa to bude točiť okolo tvorenia, koncertovania a dostávania sa do povedomia.
Záverom by sme sa chceli veľmi pekne poďakovať magazínu fobiazine.net za seriózny prístup, recenziu, podporu a poskytnutý priestor. Thanks for all and stay metal!!!
http://downtohell.sk/
http://bandzone.cz/downtohell
RECENZE