Ahoj. RANA sice působí na scéně několik let, ale u nás na Fobii jste se poprvé objevili až s recenzí na aktuální album „Cesta k ruinám“. Můžete na úvod uvést něco málo z vaší historie, kdy a jak jste vznikli, proč jste zvolili název RANA?
RANU som založil ja, Andrej (gitara a vokál), v roku 2014 v Bratislave. Vznikla z pretlaku mojich hudobných nápadov, ktoré som nemohol použiť v DISTAX, ktorý už vtedy fungoval. Prvé koncerty sme odohrali na jeseň 2015 a prvý album sme si sami vydali na CD v roku 2018. Intenzívnejšie sme začali koncertovať až ostatné tri roky. RANA je soundtrackom k našim trápeniam. „Rana“ je od rany na duši.
Kdo momentálně tvoří sestavu – jste všichni jen členy RANY, nebo máte i další kapely? A je aktuální sestava totožná s tou z roku 2014?
Aktuálna zostava je:
- Andrej – gitara, vokál (DIKTÄT, predtým: DISTAX, HUMAN HUMUS, CONCUSSA a ďalšie)
- Matej – gitara
- Pady – basa (ADACTA, predtým: COLLAPSE AND DIE)
- Ďuri – bicie (predtým: AMONIAK)
Pôvodnými členmi sme len ja a Matej. Na bicie u nás ešte hral Oliver (WARGAME, LUTRA, organizátor bratislavských koncertov na garážach, tam sme mali aj prvú skúšobňu), po ňom Karolínka (predtým: IN-SANE a ďalšie projekty, šikovná ilustrátorka a grafická dizajnérka) a Daniel (predtým: SOUND OF QUALM) a na base Attila.
Co koncerty – hrajete často, nebo sporadicky, doma, nebo v zahraničí?
Snažíme sa veľa hrať a v súčasnej zostave sa nám to celkom darí. Odohrali sme už množstvo koncertov. Okrem SK aj v Česku a Poľsku, ale aj v Maďarsku či Viedni. Absolvovali sme tiež turné v Nemecku a pár dní v Chorvátsku a Srbsku. A budeme pokračovať.
Je organizování zahraničních koncertů složité? Spoléháte na pozvání pořadatelů, nebo si turné skládáte sami? Kde jste se setkali s nejzajímavější odezvou publika a liší se podle tvých zkušeností přístup k undergroundové hudbě v jednotlivých zemích?
V zahraničí je to mix pozvaní a nášho hľadania ľudí ochotných organizovať. Verím, že v každej krajine natrafíš na rôzne druhy koncertov, teda môže ísť o štastie/náhodu. Naše tour v Nemecku ale bolo krásnym zážitkom, ľudia boli nadšení a milí. Organizátori sa nadštandardne postarali. Každopádne rozdiely vo všeobecnosti vidieť. Koncerty v Nemecku, Poľsku alebo Srbsku majú, ako to povedať… každý svoje špecifiká. Na jednej strane určite zohráva rolu životná úroveň a peniaze ľudí ale aj akási kultúrnosť alebo jej absencia. Napríklad na jednom koncerte v Srbsku počas jemnejších častí skladieb začala prenikať z publika rušivá vrava. Ľudia ani nezaregistrovali, že som im chcel pohľadom niečo naznačiť. Chceš kecať? Choď na bar. Neruš ľudí, ktorí prišli vnímať koncert. Toto je otázka základnej slušnosti a rešpektu. A to platí aj pre Vás, čo čítate. A ak niekto kecá počas koncertu, drgnite doňho. Ale ako vravím, môže sa to líšiť aj od mesta k mestu alebo dokonca od klubu ku klubu.
Je pro vás koncertování především způsob, jak dostat hudbu mezi lidi, nebo také důležitá součást fungování kapely? Dáváš přednost studiové práci, nebo živému hraní?
Koncertovanie je najzásadnejšou súčasťou kapely. Mohol by som aj povedať, že je dôvodom jej existencie. Nahrávať a vydávať je krásne, ale aj tak väčšina ľudí, ktorá sa k tebe ako ku kapele dostane a obľúbi si ťa, je cez živé hranie. Nie cez zdielanie na internete. Na koncerte stretneš najvyššiu koncentráciu ľudí, ktorých to zaujíma a tam aj zažijú najintenzívnejší hudobný formát, ktorým je živé hranie.
Zmínil jsi, že RANA začala výrazněji koncertovat až po výměně bubeníka a ustálení současné sestavy. Co se tehdy změnilo? Našli jste sestavu, která funguje lidsky i hudebně? Promítlo se to i do skládání nových písniček? Vznikají skladby v jedné hlavě, nebo jde o kolektivní dílo?
Konečne môžem o kapele povedať že každý chce, každý si vie na to spraviť čas a každý ku kapele pristupuje zodpovedne. Preto sa to dá. Myslím že za všetkých môžem povedať, že to funguje aj hudobne, ale hlavne ľudsky. Hudbu vymýšľam najmä ja, no kompozične ju potom spolu finalizujeme a domýšľame detaily.
Je živá podoba kapely jiná než na nahrávkách, nebo si zakládáte na tom, aby lidi slyšeli z pódia totéž co z hudebního nosiče?
Možnosť Bé je správna. Preto nechcem do hudby vkladať sample, hosťujúce nástroje alebo prvky, ktoré by naživo museli byť vysamplované alebo vynechané. A celkovo, nažhavené lampy a poctivé tažké drevené bedne nebudú nikdy prekonané procesormi a čipmi.
Vaše nahrávky se objevují v poměrně dlouhých intervalech. Plánujete do budoucna vydávat materiál pravidelněji, nebo vám vyhovuje současné tempo, kdy se každá nahrávka rodí delší dobu?
Tvorba a vydávanie nahrávok je priamo úmerná celkovému tempu kapely. Keď ide stretávanie a koncerty pomalšie, nebude rýchle ani tempo nahrávok. Ale áno, nech nie je rýchlosť na úkor kvality. Už som sa poučil. Akonáhle to výjde, už to bude von navždy. Mali by sme s tým byť spokojní. Zároveň zastávam názor, že treba ľuďom nechať aj čas sa oboznámiť s novou hudbou a aj ju veľa hrať naživo, kým príde ďalšia nová. Su kapely, ktoré nesledujem úplne dôsledne a už som sa stratil v tom, čo vlastne vydali. V dnešnej rýchlej dobe sú ľudia zahltení informáciami a nechcem to podporovať neustálym kontentom (možno by to bolo lepšie pre algoritmy na sociálnych sieťach, ale tie nech sú nám sluhmi, nie pánmi). Každopádne, ak nám vydrží momentálna forma, na ďalšiu nahrávku nebude treba čakať tak dlho.
Jak vlastně svou hudbu zařazujete? Já v recenzi uvedl post-metal, neocrust, ale asi se dá použít i emocore, post-hardcore… Co píšete na plakáty?
Zväčsa píšeme post-metal. K tomu niečo na zvýraznenie našej atmosféry, či už neocrust, emo alebo aj black, ktorého podľa mňa na novej nahrávke počuť dosť.
Nepovažujem sa za nejakého encyklopedického znalcu žánrov a stretávam sa s tým, že ľudia majú rozličné vnímanie toho, čo je alebo nieje daný štýl. Beriem to teda trochu s rezervou. Keď nám ale na plagát napísali sludge, to už som sa musel ozvať. Potom som sa ozval ešte keď nám napísali Slovenia.
Texty máte ve slovenštině – proč? O čem texty na „Cestě k ruinám“ pojednávají a kdo je jejich autorem?
Otázka by bola skôr, prečo by som sa mal spievať v inom ako materinskom jazyku. Chcem, aby to bolo autentické. Texty skladám ja. Nová nahrávka koncepčne opisuje príbeh premeny ega. Nie je za tým ale žiadna vlastná spiritualita, skôr predošlé vizualizácie vychádzajúce z tvorenej hudby.
Jak a kde jste album nahrávali – v obalu je uvedeno, že se nahrávalo v rozmezí let 2024 až 2026 – proč tak dlouho?
Nahrávali sme u Peťa Tatarku vo Vranove nad Topľou v novembri 2024. Ešte vyše roka po tom sme dokončovali nejaké editácie a opravy nepresností po vlastnej osi. Na starosť si to vzal náš bubeník Ďuri. Bojoval aj s nekompatibilitou verzií softwaru, nedostatkom voľného času, ale aj zle zvoleným postupom úprav a teda s robením práce dvojmo. Vo finále odviedol skvelú prácu. Na záver bolo treba ešte nahrať spev. Tam som zas ja bojoval, ako vždy, s hrdlom. Jeho zimné infekcie, nachladenia a aj moje časové vyťaženie. Nahrávanie bolo odsúvané. Podarilo sa to až koncom februára 2026 a tiež to bol až druhý pokus. Potom to hneď išlo späť k Peťovi do Vranova na finálny mix a mastering. S nahrávkou sme úplne spokojní a veľmi sa z nej tešíme. Vyšla na Bandcampe 1. apríla 2026.
Na vydání „Cesty k ruinám“ se podílelo osm labelů, přičemž největší logo má tvoje firma Ingot – Andrejco Records. Jak jste dávali kooperaci s ostatními dohromady a kolik kusů elpíček vyšlo? A proč jste šli cestou jednotranného LP a nikoliv např. oboustranného desetipalce?
Zo všetkými oslovenými labelmi sa poznám, prípadne sme so sebou už mali nejakú spoluprácu predtým. Bolo to na kamarátskej úrovni a nevyžadoval som vysoké príspevky. Všetci na to kývli. Verím že ich oslovila aj naša nahrávka. Najväčšiu časť dosiek mám pod kontrolou ja, no cez ostatné labely sa dostane medzi viac ľudí a aj to pomáha promu. Za nás spokojnosť. Jednostranný 12-palec bol výsledkom toho, že sme za asi 2 roky nezohnali kapelu na split album, ktorá by zabrala druhú stranu. Všetky oslovené buď nemali materiál alebo chystali LP. A prečo nie dvojstranný 10-palec? Lebo jeho výroba nie je lacnejšia (alebo len málo) ako výroba 12-palca a zároveň by bolo treba vyrábať matrice na obe strany, čo by bolo drahšie. Ešte k tomu by bolo treba počas počúvania otáčať platňu. Tri krát nie.
Deska má hezký obal, který vybízí k zamyšlení, co tím vším (hlava, lebka, ženská postava, jejíž nohy se mění v kořeny / nebo z nich vyrůstají) chtěla autorka říci… Máte i pěkné logo – kdo za výtvarnou stránkou stojí a co titulní stana přebalu znázorňuje?
Obal kreslila Staša (Miss.antropi). Na YouTube máme celý album aj s veľmi pomalou animáciou celej grafiky, ktorá spolu s textom začne dávať väčší zmysel. Tentokrát by som ale ťarchu interpretácie ponechal na diváka.
Když jsme domlouvali rozhovor, psal jsi, že máte rozdělanou novou třídílnou skladbu. Má jít o jeden dlouhý kompoziční celek, nebo o tři samostatné části, které budou propojené společným tématem? Bude to pokračování hudebního směru „Cesty k ruinám“, nebo se můžeme těšit na něco odlišného?
Na toto asi odpoviem trochu v štýle politikov. Dozviete sa, keď to bude hotové, lebo dnes sme vo fáze, keď sa to ešte môže ubrať viacerími smermi. Sami ešte nevieme, aký bude nakoniec výsledok.
Ďakujem a zdravím,
Andrej
