Ahoj. Od „Ghostwalk“ uplynulo osmnáct let, to je doba, za kterou dospěje člověk. Co jste během ní dělali vy? Co způsobilo tak dlouhou přestávku mezi dvěma alby? Měli jste během pauzy pocit, že by WAYD měli zůstat minulostí, nebo kapela ve vašich hlavách pořád žila?
Drahoš: Máš pravdu, je to dosť dlhá doba bez albumu, boli sme každý niekde inde. Niektorí z nás žili v zahraničí, nekoncertovali sme a neskúšali spolu. Až na jeseň roku 2017 sme zahrali koncertný comeback v prešovskom klube Wave a odvtedy sme sa sporadicky niekde objavili a začali pripravovať nový materiál. WAYD sme pritom nikdy neukončili, bola to len hybernácia, počas ktorej sme tam oprášili naše staré veci, lebo napr. ja s Milanom sme žili v UK v jednom meste a spolu sme si ich niekedy zahrali v projekte, čo sme mali s našim session bubeníkom Myštikom ako aj s Drahom a Tinou zo SANDBRIDGE.
Co bylo hlavním impulzem pro to, že jste WAYD znovu rozhýbali a dotáhli to až k nové desce?
Drahoš: Mali sme už pomerne dosť nápadov na väčšiu časť albumu. Postupne to dozrievalo a popri občasných koncertoch sme cítili, že tie nové veci treba dať dokopy a nahrať na album, aby to fans mohli počuť a posúdiť.
Richard: Za mňa bol jedným z hlavných impulzov postupný návrat členov zo zahraničia späť do Prešova. Predsa len sme boli zvyknutí tvoriť v skúšobni, kde funguje vzájomná interakcia. Keď bol náš dnes už ex-bubeník Braňo v Prešove a ja som bol z Česka pomerne často doma, stretávali sme sa v skúšobni a začali vznikať nové impulzy. Následne prišiel do Prešova aj Milan a už sme boli v pôvodnej trojici, s komunikáciou s Drahošom. Zakrátko nato sa však Braňo rozhodol, že už s nami nebude skúšať ani koncertovať. Na chvíľu nás to pribrzdilo, ale po krátkej dobe začal s nami hrať Peter Jakubik (ex-PERVERSITY). Následne sme už vedeli, že musíme nahrať nový album.
Nová nahrávka dostala příznačný název „Reinvent“. Asi se nedá zapřít, že na předchozí alba, „Decadance“ a „Ghostwalk“, celkem přirozeně navazuje, jako kdyby neuteklo osmnáct let, ale dejme tomu čtyři. Když jste začali připravovat nové písně, vrátili jste se k předchozímu způsobu skládání?
Richard: Pravdupovediac, nie úplne. Má to však asi aj svoju logiku. Alebo by sa to dalo nazvať rukopisom, ktorý určuje našu tvorbu už roky. Totižto pri písaní nových skladieb sme tentoraz zvolili odlišný, respektíve viac oddelený prístup v zmysle samostatnosti. Nakoniec však výsledok nadväzuje a v niečom aj dopĺňa predchádzajúcu tvorbu, ako si uviedol v otázke.
Drahoš: Skladby si rozdelili autorsky gitaristi Richard a Milan, sú okorenené zaujímavými basovými linkami a dvoma spevmi, ktoré sa často prelínajú. Je to stále WAYD, ale ešte v pestrejšom a údernejšom prevedení. Modernejšia verzia na starších základoch ak chcete. Keď sme donahrávali, vedel som, že sme urobili asi najrôznorodejší album v našej existencii. A bol som veľmi zvedavý na reakcie…
Nějaké ohlasy na novinku už asi máte, takže můžete srovnávat… Změnil se nějak pohled zvenčí na vaši tvorbu? Myslím to tak, jestli dnes publikum přijímá vaši hudbu otevřeněji než v nultých letech, že už na různé experimenty lidi nehledí jako na něco výstředního?
Drahoš: Určite experimenty alebo spestrenia, ktoré robíme v rámci našej muziky, už neznejú tak prekvapivo a nevšedne ako napr. v 90. rokoch. Vždy sme to tam mali a budeme mať aj v budúcnosti. Ale hodnotenia a reakcie naprieč rôznym vekovým spektrom sú zatiaľ výborné. Zbierame tiež veľmi pozitívne recenzie v zinoch a časopisoch na Slovensku, ale hlavne v Česku vyzerá, že sme zarezonovali. Niekoľko kladných bolo aj zo zahraničia a tak stále čakáme na nejakú negatívnu, kde nás niekto zjazdí hehe…
„Skladby jsou velmi hezky vystavěné, optimálně se v nich mísí agresivita a volnost, nadupané party se střídají s odlehčenými.“ To jsem napsal v recenzi a myslím, že to není úplně marná zkratka. (úsměv) Snažili jste se udělat album pestré, aby každá skladba byla jiná, něčím se odlišovala?
Drahoš: Keď sme mali kostry skladieb, ešte to tak nevyzeralo, ale keď sa to začalo postupne kryštalizovať, bolo jasné, že to bude veľmi pestrý album, ale nebol to primárny zámer za každú cenu. Išlo o to dotiahnuť každú skladbu tak, aby bola zaujímavá a nenudila po prvom počúvaní.
Asi nejvíce jiná je „When Less Is More“, protože v ní zazní i slovenština. Je to velmi zajímavé zpestření. Co vás vedlo k tomu, že zpíváte ve své mateřštině? Nenapadlo vás zařadit rodný jazyk častěji?
Drahoš: „When Less…“ má dvojakú tvár jazykovú a myšlienkovú. Náš gitarista Milan jej dal názov a aj slová refrénu v slovenčine, no a náš priateľ Chris z UK dotvoril slohy, ktoré sú v angličtine. V podstate ale nadväzujú a rozvíjajú hlavnú myšlienku z refrénu, že v živote niekedy menej je viac.
Vždy som písal texty v angličtine a ja osobne si myslím, že sa k našej hudbe hodí viac rytmicky, aj keď
občas to zmeniť nie je na škodu.
Nejen hudební stránka je variabilní, totéž platí o vokálech. Kromě ostrých/hrubých hlasů deathmetalového ražení se objevuje lehce nablacklé skřehotání i čistý zpěv, v bookletu navíc máte uvedeného i koncertního zpěváka. Jak se o zpěvy dělíte a jak se rozhodujete, kam kterou polohu zařadit?
Drahoš: Dve vokály sme mali vo WAYD už od našich začiatkov a robíme to tak doteraz. Vylepšuje to dynamiku, pridáva hudbe ďalší rozmer. Kde ich použijeme, záleží od konkrétnej skladby, nápadu. Niekedy sa prelíname, niekde to zdvojíme, ale je to čisto vec pocitu a momentu. Okrem mňa a Milana ako hlavných spevov na albume máme v skladbe „Chains Of Tradition“ nášho ďalšieho člena Števa, ktorý ju oživil svojim growlingom.
Zpěvům je docela dobře rozumět. Jde vám o sdělení obsahu textů, aby ti, kteří vládnou angličtinou, rozuměli? A o čem texty pojednávají – mají nějakou jednotící myšlenku?
Drahoš: V doterajšej histórii WAYD ide aj textovo o najpestrejší album. Okrem mňa a Milana pridali svoje verše aj spomínaný Števo a Chris, ktorý má na svedomí väčšiu časť z nich a aj predhovor k songu „Paved By Slaves“.
Okrem tradičných existenciálnych tém tam môžete nájsť aj pohľad na otroctvo v dejinách a v súčasnosti, rypli sme si do témy nenávisti v sociálnych médiách („Algorithms of Hate“) a rozobrali estetiku zmyslov vo „Five Senses“. V skladbe „Disparity“ môžete začuť verše zo starej anglickej rýmovačky a v „Algorithms“ zase parafrázu Shakespeara.
Myslím, že táto kolekcia textov je na tuzemské pomery dosť nevšedná a určite stojí za prečítanie.
Na albu se kromě členů kapely podílela celá řada hostů, kteří přispěli již dříve využívaným saxofonem, trubkou, klávesami, ale i basovými nebo kytarovými party. Jak náročné bylo zkoordinovat nahrávání s tolika lidmi a proč např. ty basové a kytarové hostovačky – to byste to nenahráli sami?
Richard: V konečnom dôsledku sme našich hostí pri nahrávaní skoordinovali vcelku jednoducho a podarilo sa to v relatívne krátkom čase. Ak by som začal s Gapom, ktorý je ako saxofonista profesionál a časovo asi najviac vyťažený, dostali sme od neho odpoveď už pri prvej zmienke o nahrávaní nového albumu, že si na to určite nájde čas. A tak to aj bolo. Stretli sme sa v štúdiu v dohodnutom termíne, Gapa nahral svoje veci a následne sa to už len mixovalo.
Podobne to bolo s Tomášom, ktorý bol síce posledný v poradí a chvíľu sme na neho museli čakať, ale napokon prišiel a skvelo dotvoril atmosféru skladby „Limits Of Introspection“. Klávesové časti nám nahral Milanov syn Jakub, pre ktorého to bola prvá skúsenosť s nahrávaním v štúdiu.
No a basové a gitarové hosťovačky vznikli tak trochu náhodou a tak trochu je to poďakovanie, respektíve pocta z mojej strany Marchellovi (nahral basové sólo v skladbe „Chains Of Traditions“) a Hužvakovi (úvodné gitarové sólo v skladbe „Walpurgas“). Len aby som to dovysvetlil – Hužvak s nami hral v čase, keď bol Milan v zahraničí, a na chvíľu bol členom kapely. Aktuálne nie je aktívny v žiadnej zostave. Oslovil som ho so skladbou, ktorú už tak trochu poznal, a on ponuku prijal, čo mňa osobne veľmi potešilo.
S Marchellom sme sa spoznali veľmi dávno, keď prvýkrát navštívil Prešov. Našiel si totiž priateľku, ktorá pochádzala z nášho mesta a dokonca poznala aj nás. Ako fanatik do hudby hľadal možnosť, kde by si mohol zahrať, a keďže mal so sebou basgitaru a sicílsku žoviálnosť, už na prvej spoločnej skúške, kde sme donekonečna hrali len jednu skladbu – „Decadance“ –, sme si porozumeli. V minulom roku sme sa pri jednej návšteve dohodli, že skúsi napísať sólo pre basgitaru, a celé to napokon klaplo.
Veľmi všetkým ďakujem za záujem a priateľstvo.
V jakém studiu jste nahrávali? V bookletu je uvedený Martin Migaš coby zvukový inženýr, který obstaral i mix a mastering, a že se bicí nahrávaly v jiném místě (M.F.) s Martinem Barlou…
Richard: Áno, je to tak. Bicie nahrával Peter s Martinom Barlom, následne poslali nahratý materiál Martinovi Migašovi. V jeho štúdiu, ktoré dnes nemá názov, no v minulosti sa volalo Perina, sme nahrávali všetky ďalšie nástroje a vokály. Následne sme realizovali mix aj mastering, a to aj pre potreby výroby vinylu.
S Martinom Migašom sme v minulosti nahrávali albumy „Barriers“ a „Decadance“. Taktiež stojí za remasteringom albumu „Decadance“, ktorý je možné počuť aj na vinyle.
Martin vybudoval štúdio v Prešove a my sme boli prvá extrémna kapela, ktorá tam prišla nahrávať album „Barriers“. Keďže sa v tom období aktívne venoval kapele PEHA, v štúdiu sa nahrávali prevažne popové a podobné žánre. Napriek tomu sme sa tam cítili výborne a vedeli sme, že s Martinom budeme spolupracovať aj v budúcnosti.
CD jste si vydali sami. Chtěli jste mít vše kolem vydání pod kontrolou, nebo jste zkoušeli nějaké vydavatele oslovit, ale s žádným jste se nedohodli? Jak vůbec vypadá na Slovensku situace s labely – funguje nějaký na solidní úrovni?
Martin: Vydavateľa sme cielene nehľadali a ani sme s touto možnosťou pôvodne nepracovali. Od Fondu na podporu umenia (FPU) sa nám podarilo získať grant, ktorým sme pokryli časť nákladov na nahrávanie. Podmienkou však bolo doručenie hotovej nahrávky na fyzickom nosiči – konkrétne na CD – v presne stanovenom termíne. Keďže sme v štúdiu strávili viac času, než sme plánovali, na výrobu CD už ostalo minimum času. Priestor na hľadanie vydavateľa tým pádom prakticky neexistoval. Ak by sme termín nedodržali, grant by sme museli vrátiť.
Album „Reinvent“ čoskoro vyjde aj na vinyle. V tomto prípade sme sa rozhodli pre vlastný náklad cielene, aby sme mali celý proces pod kontrolou. Do budúcna však spoluprácu s vydavateľom nevylučujeme, či už pri novom albume, alebo pri reedíciách starších vecí, prípadne aj aktuálneho „Reinventu“.
Úprimne, na Slovensku poznám niekoľko menších vydavateľov, ktorí sa venujú tomuto žánru, ale mám pocit, že tu stále existuje istá medzera, respektíve príležitosť na trhu – a tým sa nechcem nikoho dotknúť. Kvalitnej hudby, ktorá by si zaslúžila väčšiu pozornosť a silnejšiu podporu, je tu podľa mňa viac než dosť.
S CD edicí se pojí i obal, který jste pojali celkem odvážně. Nevím, jestli v době snadného přístupu k hudbě na internetu ještě platí takové to „obal prodává“, ale váš šedý titulní cover bez názvu kapely i alba v tomhle směru moc parády nenadělá. Jaký byl váš záměr při výběru motivu? Dá se říci, že jde o vizuální experiment?
Richard: Osobne si myslím, že nejde o vizuálny experiment, ale vysvetlím, prečo o tom takto uvažujem. V prvom momente, keď nám bol predstavený tento návrh, sme si hovorili – alebo sme boli radšej ticho – že obal by mal predávať, že to vyzerá, akoby išlo o obal blackmetalovej kapely, a kde je logo, kde umiestnime názov albumu? Nakoniec sme však zvážili argumenty autora. Zmenil sa aj náš – podotýkam, že nie všetkých členov :)) – pohľad na obal kapely, ktorá chce poslucháčom a fanúšikom predstaviť slobodnú metalovú hudbu.
Je fakt, že komentáre na výsledný obal albumu „Reinvent“ sú rôzne; dá sa povedať, že existujú dva protichodné tábory názorov.
Martin: Jasné, súhlasím – cover „Reinvent“ je fakt odvážny a netradičný. Hlavne tým, že tam nie je ani logo, ani názov albumu. Na prvý pohľad možno nezaujme každého, ale práve preto si myslím, že chce viac času na „preskúmanie“, ako je to aj so samotnou hudbou.
Úplne sme nečakali, že by to mohlo vyvolať nejakú kontroverziu, ani sme to takto nemali v pláne. Ale nakoniec to podľa mňa úplne sedí k tomu, ako WAYD pristupuje k hudbe – bez pomyselných bariér, slobodne, prirodzene. A zároveň to ukazuje, ako sa snažia priniesť niečo, čo je naozaj originálne. Takže pre mňa je to prirodzený krok, ktorý odráža ich celkovú tvorbu.
Grafika bookletu i nápady na pokračování titulní strany na zadní, resp. vnitřní strana bookletu pokračující obrázkem pod CD, mi naopak přijdou povedené a vůbec design bookletu je hezky srovnaný. Je to ztvárnění kapelních nápadů, nebo dílo grafiků?
Richard: Autorom je Juraj Červený, s ktorým som sa raz dávno stretol na koncerte AMENRA v košickom Colosseu. Počas prestávok medzi skladbami sme prehodili pár viet a práve tak sa začala budúca spolupráca na obale „Reinvent“. Po prvotnom návrhu, ktorý bol temný a čarodejnícky, sme sa s celou kapelou zhodli, že cover by mohol byť viac abstraktný. Vychádzali sme z toho, že nepripravujeme koncepčný album a že skladby aj texty sú rôznorodé.
Po ďalšej verzii obalu „Reinvent“, ktorá bola biela a v určitom uhle hĺbkovo plastická, prišiel Juraj s finálnym návrhom. Použil fotografiu Lomnického štítu od kamaráta Petra Jurča, ktorú otočil o 180 stupňov. Následne do spodnej časti doplnil logo WAYD a celý návrh spracoval pomocou rypadla a linorytu. Výsledná verzia je odtlačkom ručnej práce.
Vlastník CD môže k obalu pristupovať tak, že ho vyberie, otočí o 90 stupňov a otvorí. Až v tom momente by mal vidieť celý, kapelou zamýšľaný zámer. Je tam aj symbolické stvárnenie našej pomyselnej cesty na vrchol, ktorá je však stále dole v snehu. Juraj sa potom samozrejme pohral aj s ďalšími detailmi pri textoch a skrytých piktogramoch. To všetko si však môže každý, kto bude mať CD alebo vinyl v ruke, objavovať sám.
Taktiež k CD prikladáme nálepku obrysového loga, ktoré si môže každý podľa vlastného uváženia ľubovoľne nalepiť na obal.
V bookletu je jedna zajímavá informace – podpořil vás stát z Fondu na podporu umění. Jak to v tomto směru u vás funguje? Je obtížné podporu získat, nebo stačí vyplnit potřebné formuláře a doložit aktivitu?
Richard: Je to neuveriteľné, ale je to tak. Je pravda, že podporu sme získali ešte predtým, ako súčasná vláda a ministerstvo kultúry začali meniť pravidlá dovtedy dobre fungujúceho fondu. V zásade to funguje tak, že musíš nájsť relevantnú výzvu pre daný projekt – v našom prípade išlo o výzvu v neprofesionálnom umení, časť hudba. Následne vypracuješ projekt so všetkými náležitosťami a po podaní ho hodnotí odborná komisia. Ak ti projekt schvália – zvyčajne v nižšej sume, než si požadoval – mal by si ho realizovať a samozrejme aj riadne dokladovať.
Jak aktivní jste na pódiích? Jak často koncertujete a je to optimální, nebo byste rádi hráli častěji, ale není tolik příležitostí, nebo hrajete, co vám okolnosti dovolí a některá pozvání musíte odmítat? Hrajete teď jen nové skladby, nebo zařazujete i starší?
Richard: Aktuálne sa na koncertoch snažíme nechávať priestor hlavne novým skladbám. Samozrejme záleží aj od dĺžky hracieho času. Vo väčšine prípadov je to však kombinácia nových a starších vecí. Dokonca máme pripravenú aj skladbu „Medley“, v ktorej predstavujeme štyri songy v jednej skladbe. V oblasti koncertovania by sme radi boli aktívnejší, takže verím, že sa nám to podarí a budeme môcť predstaviť našu tvorbu naživo čo najširšiemu publiku, ideálne v celom Československu.
Od založení WAYD uplynulo víc než třicet let. Stihli jste bouřlivá 90. léta, plodné roky nulté, dali si přestávku a teď jste zpátky s kvalitním počinem. Když se za vším ohlédnete, jaké období a jaké události (alba, koncerty, zážitky…) považujete za nejlepší/nejsilnější? A co byste s kapelou rádi zažili v budoucnu?
Richard: Veľmi zaujímavé a intenzívne boli práve prvé roky spoločného hrania. V tom čase sme boli vo veku, kedy sme mali dostatok času na skúšanie aj koncertovanie. V podstate po roku sme išli do prvého nahrávacieho štúdia, kde sme natočili prvé, dá sa povedať, demo „Share of Your Mind“. Mimochodom, nedávno sme ho vydali remasterované na CD – vtedy sme ho mali len na MC kazetách.
Pri nahrávaní druhého albumu, už na CD aj MC, sme vycestovali na týždeň do Šulekova, kde sme intenzívne pracovali na albume „The Ultimate Passion“. Bol to pre nás veľký zážitok a zároveň motivácia. V tomto období sme aj pomerne často koncertovali, hlavne na východnom Slovensku. Legendárne koncerty sme odohrali napríklad v Košiciach v KD Myslava.
Rovnako silným zážitkom bolo hranie na Brutal Assaulte v roku 2004, kde sme náhodou mali predĺžený čas hrania, a potom znova v roku 2008 na BA v Josefove, kde sme hrali v sobotu ako druhý v poradí. Normálne som si dokonca nastavoval budík, len aby som nezaspal a bol načas. Podobná situácia sa nám stala na festivale Gothoom, kde sme vyhoveli organizátorom a prepustili náš hrací čas inej kapele, a hrali sme až na druhý deň dopoludnia. Nakoniec to bol jeden z našich top koncertov v pôvodnej zostave.
V budúcnosti by sme radi zahrali naše skladby na festivaloch po boku obľúbených interpretov, a teším sa aj na nový album. Verím, že tentoraz to už nebude trvať tak dlho, ako čakanie na „Reinvent“.
Radi stretneme našich fanúšikov zoči-voči, kde to bude možné, a zároveň im ďakujeme za podporu. Na záver by som chcel poďakovať Fobiazinu za skvelé otázky a hodnotenia a popriať ešte veľa dobrej extrémnej hudby.
