Nejbližší koncerty
  • 29. 03. 2024NAURRAKAR Nuclear Misanthropic Black Metal https://www....
  • 03. 04. 2024Gurs - post punk z Baskicka ve šlépějích kapel jako Chain...
  • 04. 04. 2024Conflict (uk), Ginnungagap (cz)
  • 05. 04. 2024Conflict (uk), Eye for an Eye (pl), Lucifer Efekt (cz)
  • 05. 04. 2024Black thrash metalová formace Unpure ze Švédska a black m...
  • 05. 04. 2024Hrají: N.V.Ú. punk ( Východní Čechy ), STREET MACHINE har...
  • 06. 04. 2024Conflict (uk), Eye for an Eye (pl)
  • 08. 04. 2024Pestilence se vrací do Ostravy! Tentokrát je doprovodí Ca...
INSANIA

Slovenské noisecore těleso SEDEM MINÚT STRACHU chrlí jednu nahrávku za druhou a hojně ničí svým “bordelem“ posluchače po celém světě.

Tento rozhovor lehce staršího data je z května 2019 a původně vyšel v tištěném Buryzone zine číslo 23. Nicméně je to představení kapely, která pro někoho ani nehraje hudbu. Přesto si už zahrála od Japonska po Kanadu, naposledy pak v září navštívila Vietnam, Kambodžu a Thajsko. Jak bylo řečeno v rozhovoru pro Putrid´Emental Cheese zine: "Kto chce, može ísť na turné aj s vreckom klincov a plechom na pečenie. Načo tolko drvíte a trénujete v tých garážach...?" Odpovídali všichni členové, jmenovitě Rado (řev), Rišo (basa), Jano (bicí) a Marek (dvoumužná pila).

Zdar chlapi! Tak co pivečko? Podle postaviček chutná, co? Nějaké nové objevy na poli malých pivovarů? Jaké značky doporučíte? A jaké byste třeba přiřadili k různým hudebním stylům napříč žánry (je jedno jestli jazz, death metal, pop… nechám tohle rozdělení do tabulky čistě na vás).

Rado: Ahoj Burry, my si tu piva moc nenavyberáme, sadneme do krčmy a pijeme, hlavne Urpiner, zvyšok sa moc nedá, to vám môžeme len závidieť a aj poctivo závidíme. A čo ty, s tou tvojou postavičkou, rozmýšľam, čo asi rád užívaš ty...? (budeš se divit, ale po pivu se netloustne, jsem toho důkazem (úsměv) – pozn. Bury)

Jan: Čav Bury!!! Pivo nám samozrejme nesmierne chutí, no je to žial u nás presne tak, ako spomína Rado. Urpiner je momentálne na tom super a ešte aj nejaké vzorky od Kalteneckeru. Potom sú tu také, ktoré sa tvária, že sú niečo extra, ale stoja za hovno.

Rišo: Ahoj Bury, pivo jasné chutí, u mňa žiadne nové objavy, pijem Urpiner 12° klasický ležiak, ktorý kúpim lacno aj u nás v obchode. Hodí sa k všetkým hudobným štýlom, takže odporúčam. Pivo z malých pivovarov u nás nekúpim, ale vždy rád ochutnám.

Marek: Čawelo... zázvorové limonády su tuším na vzostupe ešte väčšmi momentálne, konkrétnymi značkami ale velmi neposlúžim zrovna, ťažko sa to luští z tých etikiet, a keď nejakú aj rozluštím, tak meno zabudnem...

Neuvažovali jste si někde nechat uvařit vlastní pivo pro kapelu? Co by to mohlo být za styl?

Rado: Nie, to robia krasteri.

Jan: Viem o pár známich, čo sa tomu venujú, no mňa viac baví pivo piť ako ho vyrábať.

Rišo: Popravde sme o tom nikdy neuvažovali.

Marek: Cibuľovo/žihľavove by sa k 7MS možno hodilo… pripadne medvedí cesnak teraz brutálne fičí fšade.

Tak jak to všechno začalo, že jste se rozhodli dát dohromady takhle hlučné těleso? Kdo, kdy, jak, proč…? Však víte…

Rado: Už sa nám ťažko dalo dostať na koncerty zadarmo len s tým, že sme kedysi dávno robili K.A.Z. a hrali v SANGRE DE CRISTO, Janovi sa rozpadli IDIOTI, a tak sme vymysleli takýto podfuk. A keďže s našimi mizernými hudobnými schopnosťami nebolo čo špekulovaťtak, bol humbuk hneď na svete... no a potom prišlo prvé demo, prvý milión, prvé Japonsko, trtkačky a odvykačky, no a tento rok hráme na Pohode, čo zvyšku kapely do smrti neodpustím.

Jan: Historka o tom ako sme sa raz stretli a všetko dohodli na koncerte EXHUMED a ROTTEN SOUND v Nitre, už prefičala mnohými médiami. SEDEM MINÚT STRACHU sa zrodili v Radovej hlave a ja v živote nezabudnem na jeho mail po tomto spomínanom koncerte, plný jeho predstáv a nápadov, ako by to mohlo vypadať. To bol pre mňa prvotný impulz, túto šibnutú vec s týmto šibnutým vtedy skoro štyridsiatnikom skúsiť a nelutujem to do teraz.

Rišo: Marec 2012, na koncerte EXHUMED, ROTTEN SOUND, MAGRUDERGRIND v Nitre nás Rado oslovil so svojim zámerom, že chce ísť na turné do Japonska a potrebuje k tomu kapelu.

Marek: ... a potom jedného krásneho letného dňa dvetisícsedemnásť povedal Rišo, že členom kapely by som mohol byť tiež a ja som sa ním stal ešte to ani poriadne nedpodovedal…

Název i logo dává jasně tušit, odkud vítr vane, tj. záliba v SEVEN MINUTES OF NAUSEA a vzdání jim hluboké pocty (samozřejmě vím i o těch FEAR OF GOD). Co si o nich myslíte hudebně/lidsky? Jak se vám líbili na OEF 2015? Upřímně, mě to moc nebavilo, bylo to zbytečně dlouhé.

Rado: 7MON sú základ, jeba, moc fajn ľudia a na OEF sa mi páčili, rozťahané, ale chaos a hluk jak prasa, pekný kontrast k setu DECHE-CHARGE.

Jan: So 7MON sme sa zoznámili už pred Obscenom na Noise feste v Brne. Priznám sa, že mňa to tam bavilo viac ako v Trutnove a trochu s tebou súhlasím, že to bolo už možno zbytočne dlhé. No každopádne bolo velkým zažitkom stráviť chvilu v spoločnosti týchto legiend.

Rišo: Na OEF ma viac bavilo s nimi chlastať, ako sledovať skoro 45 minútový set. Ukradnúť niekomu logo a agendu je to najľahšie pre vznik kapely. Po ľudskej stránke sú to super ľudia a veľký rešpekt za to, čo po dlhé roky robia!

Marek: Pamatám sa na svoje tínedžerske pritvrdzovanie a objavovanie čoraz väčších extrémov… f partii o 7MON kolovali klepy typu “kapela s najviac songami za najkratší čas“ a podobne… myslím, že som tú kapelu miloval ešte skôr, ako som ju mohol prvykrát počuť… set na Obscene som nevidel, ale úctu a rešpekt budú u mňa mať aj keby naživo už len prdeli hodinu…

Společný duel jste podstoupili i na 7“, kde vás počtem skladeb rozsekali 208:38! Je to holt tím, že jsou starší a zkušenější, nebo jste je záměrně z úcty nechali vyhrát?

Rado: Na 7MON proste zďaleka nemáme...

Jan: Rovnať sa so 7MON je ako rovnať Corgoň k Pilsneru.

Rišo: Čo sa dalo sme vykradli, ale nikdy sa k počtu skladieb ani len nepriblížime, nie ešte aby sme vyhrali. Spoločný duel máme ešte aj na kazete, odlišný materiál ako na split 7“ EP, a tam nás rozsekali 193:56.

Marek: Som tam nebol ftedy ešte, ale pochybujem, že by sa to skóre nejak výrazne menilo.

Nejde se nezeptat na tu vaši “cibule image“… (úsměv) A “cibuľa forever, smrť prijebancom“…

Rado: Už sme to zmenili, smrť cibuli, nech žijú prijebanci!!!

Jan: Ja nenávidím cibulu!!!

Rišo: Po surovej cibuli mám hrozné suchoty, tak prijebanci forever.

Marek: Nežer cibuľu, staň sa prijebancom!!!

A jak je to s tím grafitti vaší kapely pod mostem? Za to může kdo, že už jste takové hvězdy? (úsměv)

Rado: Krásna príhoda, nevieme kto to robil, k neuvereniu!!! Ideš niekde popod most a niekto práve strieka krásne, veľké graffiti tvojej prijebanej kapely. Vážime si to a ďakujeme!

Rišo: Veľmi milé prekvapenie pod Barrandovským mostom, nesmierne si to vážime!!! Chalanisko striekal grafitti ako narodeninový darček pre kamaráta a popri tom tam nastriekal aj náš názov. Niekto si vyvesí plachtu s logom, my sme mali grafitti.

Jak to máte s tvorbou? Je to z určité části secvičená improvizace, dopředu si řeknete co a jak? Tudíž v podstatě ať zahrajete cokoliv, tak je ten song v podstatě originál a vyplatí se rovnou nahrávat? A proto máte venku tolik věcí…?

Rado: Takmer čistá improvizácia, občas mrknem na Jana, ten tam jebne IMPETIGO alebo disbeat a za chvíľu zase späť do tej našej kokotiny, trademark sprostosti a hluku.

Jan: Presne ako píšeš. Každý song, ktorý hráme naživo, alebo pri nahrávaní je originál. Nikdy sa nám nepodarí zopakovať to, čo sme pred tým zahrali. V začiatkoch sme sa snažili mať tam zopár záchytných bodov, ale vždy s tým boli problémy sa do toho trafiť, tak sme sa na to vysrali. Je to už cca dva roky, čo sme nemali žiadnu skúšku a to myslím hovorí za všetko. U nás je to proste tak, že nikdy sami nevieme ako to skončí.

Rišo: Čistá improvizácia bez cvičenia.

Marek: Budú to dva roky čo ma chlapci vzali medzi seba a zatial márne čakám na prvú spoločnú skúšku... fšetko sa ide na ostro a bez varovania... koncerty, nahráfky, rozhovory, afterparty... sice jedna výnimka ma napadla teraz z poslednej nahravacej session, ked sme mali asi dva neuspešne pokusy skoverovať CHEMICAL BROTHERS, pri treťom pokuse to furt nebol CHEMIKAL, ale velmi sa to začínalo podobať na jeden hit z 90tych rokov, a tak sme na štvrty pokus jebli fantasticky kaver 2UNLIMITED...

Jak to máte s tracklistem? Že u každé nahrávky je uveden určitý počet songů. Vtípek, odhad?

Rado: Šak počúvaj a rátaj, nie? Robíme to podľa toho, koľko nám dajú priestoru v booklete.

Jak vlastně nahráváte? Má s takovým kraválem cenu chodit do studia? Upřímně, kdo to rozezná nebo spíš vyžaduje, aby ten zvuk byl křišťálově čistý?

Rado: Štúdio nás baví, máme prístup k lacnému štúdiu blízko za rohom, zložíme sa po dvadsať euro a máme sa kde opiť a vyblázniť. A ja teda dobrý zvuk aj v poriadnom bese rozoznám, podľa mňa to význam má.

Jan: Keď nahrávame, tak zásadne vždy všetko naraz. Máme kopu nahrávok zo štúdia a ani jedna nemá krištálovo čistý zvuk. V našom prípade to neni o tom. Pri nahrávaní nám ide hlavne  o to, aby to malo poriadne gule a hučalo to jak sviňa. Využívame niekoľko nahrávacích metód a každá má v sebe niečo extra.

Rišo: Význam to určite má, aj keď nám nejde o krištálový zvuk. Pri kvantite toľkých nahrávok používame rôzne metódy nahrávania. Keď sa jedná o vinyl, tak sa snažíme nahrávať v studiu, ak sa jedná o kazetu, postačí nahrávka zo skúšobne, aj keď to nie je vždy pravidlo.

Marek: Hlavne je to príležitosť sa spolu stretnúť a ísť zase naoSStro a bez obmeDZDZení f ústrety nekonečným hlukovým horizontom… technologický postup u toho nehraje prím.

Nahrávek máte víc než dost, spoustu splitů, ale i účastí na kompilacích. Takže počítám, že o nabídky není nouze, ale zároveň tuším, že i vy sami jste v tomhle směru aktivní a zúročujete ty dlouhé roky, co se pohybujete ve scéně…

Rado: Áno, máme furt nejaké ponuky, i keď teraz už menej a áno, ťažíme aj zo starých kontaktov a slávy, žobreme a pcháme sa kde sa dá, už len keby sa ten Erich Keller ozval. (počítám, že jde o zpěváka FEAR OF GOD – pozn. Bury)

Rišo: „Nikdy neodmietneme žiadnu punuku“, citujem Rada.

Jako sběratelé máte zálibu v netradičních formátech, co? Navíc kazety zažily menší obrodu… V jakých nákladech vaše věci vycházejí. Chápu, že je to určitě různé případ od případu, spíš mě zajímá, jak velký je potenciál této hudby, co se týče prodeje. Kolik kusů se vyplatí udělat a kolik už ne. S tím samozřejmě souvisí různé limitované speciální edice atd.

Rado: V tomto žánri čo si vydáš a nevymeníš, to ti zostane pod posteľou, ale mne to nevadí, som rád, že sa stále nájdu ľudia, čo radi menia kazety a tak.

Jan: Ja sa strašne teším tomu, že kazety sú späť a kopec kapiel sa vracia k tomuto pre mnohých kultovému formátu. S kazetami to celé začalo, roztáčanie, mazanie, lepenie a výroba vlastných obalov. V deväťdesiatych rokoch by bez toho nefungovalo nič, takže kazety sú u mňa kult!!! Čo sa týka nákladu na jednotlivé vydania, to je dosť individuálne a je to čisto vec vydavateľa. Niektoré sú pár kusové, ku ktorým sa naozaj nedá dostať a iné zas 100-200 kusov.

Rišo: Predaj je minimálny, všetko sa vymieňa a to mi robí najväčšiu radosť. Ķeď vydávam kazety, tak robím press 50 kusov maximum. Len raz som vydal 150 kusový náklad a ak, tak som väčšinu rozdal a vymenil.

Těch nahrávek máte navíc ukrutně hodně. Na Bandcampu jsem jich od konce roku 2012 k dnešku (9. 4. 2019) napočítal 74! Vyznáte se v tom vůbec? Pamatujete si je všechny? A není to až moc, jako že kvantita by mohla zastínit kvalitu?

Rado: Hovoriť o kvalite u kapely našeho druhu je blbosť, tak ideme cez mŕtvoly na kvantitu. Ja si nepamätám ani čo nám vyšlo včera, našťastie máme ale Riša, to je naša wikipédia.

Jan: Presne tak, Rišo má na toto z nás najlepšiu hlavu. Jeho v tom neojebe nikto.

Rišo: Asi to vyznie zvláštne, ale presne viem kde, kedy a ako bola použitá naša každá nahrávka a to ich je vrátane kompilačiek 79 a počet neustále rastie.

Marek: Ja nemám slov... vlastne som chcel len povedať, že takého Ričrda by nám mohli závideť aj oveľa onakvejšie kapely... Rišo je vlastne taký onlajn archif aj kronika, takmer vždy dostupný informácie príjmať, spracovávať aj zdieľať ďalej.

Delší textové poselství vám nechybí? Jak k tomuto přistupujete u jiných kapel?

Rado: Ľudí treba zabiť jednou vetou, dlhé texty sú pre krasterov.

Jan: Texty sú Radova parketa.

Přesto si dáváte práci s vymýšlením názvů skladeb a občas z nich mám pocit, jako by šlo o nějakou gore/grindovou kapelu (viz “Kratučká pieseň o tom ako si niekto v práci pustí porno a zabudne vypnúť zvuk“). Navíc něco je anglicky, něco slovensky…

Rado: Baví ma písať a vymýšľať kokotiny, po slovensky, po anglicky, po cigánsky, po hocijako. My smepojebtesašecipunk.

O co jde v kooperaci se SUPRAPHON FAMILY? Další společná věc je s DRÉN... A pak je tu duel session pro změnu s MASSOLA…

Rado: Vždy ide o to narobiť čo najväčší kravál, či už s hlučnou rodinkou, blaváckym diablom či pánmi džezmenmi.

Jan: Každá kooperácia je v prvom rade o obrovskom kamarátstve. Ak nefunguje tá bájna chémia na strane ľudskej, tak je to úplne zbytočné robiť. So všetkými tebou spomínanými sme si to skúsili ako pri nahrávaní, tak aj naživo a vždy to bol parádny zážitok.

Marek: Každý sa s každým pozná ešte z dávnych temných čias, keď neexistoval “onlajnsmartlajf“ ani tebou menované kapely... tieto priateľstvá boli fšemožnými prostriedkami utužované po mnoho horúcich liet a treskúcich zím.. no a dakedypotom slowoDALOčin a sa kolaborovalo fšemožne... pre mňa sú takéto spoločné úlety zakaždým swjatkomswjatočným... konkrétne v prípade SxSxMxFxSx išlo primárne o vydanie smrtonosného 10palca, čo sa podarilo na výbornú, si myslím a pevne verím, že “Hluk Off!“ sa dočká aj pokračovania “Hluk Out!“... a ešte pre zaujímavosť úplnú dodám, že fšetky f tejto otázke spomenuté telesá sa ocitli aj pohromade v jednej kolaborácii na Hradbách Samoty v Jelšave létapáňě 2017.

Vaše koncerty trvají/měly by trvat přesně 7 minut. Myslíte, že víc by posluchači nezvládli (a i to je moc), nebo je to natolik intenzivní, že nezvládáte vy? Kdo vám to měří, kdo sleduje čas?

Rado: Sedem minut je overená časová jednotka hluku, ktorú už bohužiaľ dnes ťažko dosahujeme, ja osobne som rád, keď sa po troch minutách nezgrdziam.

Jan: Niekedy je to sedem minút, no často krát aj menej. Boli časy, keď sme mali také veľké svetelné hodiny a poctivo sme si to sledovali. Vtedy sa mi bežne stávalo, že som si myslel ako nám to šlape a že už máme aspoň polku setu za sebou, a na hodinách svietilo 1:40.

Marek: Názov kapely dosť navádza k tej presnej dĺžke 7 minút, ale f tranze živého vystúpenia je dosť ťažké sa trafiť, alebo nebodaj ešte dagde ciferník sledovať… aj ten čas úplne ináč plynie ftedy… možno by sme si mali začať uvádzať pod logo podtitulok „najebeme do vás koľko stihneme kým budeme vládať, zvyšný čas sa pokojne dostrachujte sami“.

Jak došlo k tomu, že si Sedmijanko zahrál naživo s další veličinou žánru – kanadskými DECHE-CHARGE?

Jan: Toto bola jedna z najparádnejších vecí, aké ma v mojom grindovom živote postretli. Došlo k tomu úplne jednoducho. Akurát sme sa pripravovali na náš gig na OEF, keď zrazu na mňa kričí Bilos, že DECHE-CHARGE prišli bez bubeníka a že či by som to s nimi odohral. Ja hneď že jasné, však taká ponuka sa kurva fix neodmieta!!! A od vtedy som s nimi ešte hral celé turné v Japonsku a jeden koncert v Saint Vitus bare v Brooklyne.

Rišo: Okrem koncertu na hlavnom stage OEF odohral všetky koncerty na japonskom turné, v Brooklyne a vedľa indiánskeho stanu na Obscene spolu s D-C aj Rado!

Na internetovou prezentaci (krom dosažitelnosti nahrávek na bandcampu) v podobě nějakých stránek, profilů kašlete a přijde vám absolutně zbytečná?

Rado: Nechce sa nám.

Rišo: Áno, je to zbytočné.

Marek: V našom chotári sa vraví „Jebac caly internet aj z jeho prezentaciju!“…

Jakou máte nejšílenější příhodu, historku nebo třeba hlášku z vašich koncertů, na to co hrajete a tak? Já jsem třeba jednou v Žilině zažil týpka, jak si dobrovolně, i když lehce pod vlivem, lehl na pódium a vydržel se zalíbením několik minut grindu s hlavou v kopáku! (úsměv)

Rado: Ja som hrdý na to, že nás jedna kočka zavolala hrať na svoje narodeniny.

Jan: Bolo to ešte tak v začiatkoch. Po koncerte na Ffud feste sme išli dole z podia a chlapík, ktorý popri nás akurát prechádzal sa zmohol akurát na dve slová… Vám Jebe.

Marek:  Jaštericefest 2018nác v B. Štiavnici sme mali dosť bizzarr set, kde sme boli postupne vypínaní, ludia vyháňaní zo sály, Rado sa stratil skokom cez bicie za podiom, a tam ešte tých pár minút odručal vleže, DašaFonFľaša dával special guest vocals, ručal aj bez mikraku... Janči nemal ani stoličku pod zadkom... megachaos, nigdo ftedy poriadne nevedel čo sa deje vlastne... konieckoncof asi takto nejako by mal vyzerať nefalšovany nojzkorowy set, sa domnievam...

Taky jste si stihli zahrát v Japonsku, v zemi tomuto stylu zaslíbené. Dokonce jste tam i nějaký materiál nahrávali, že? Takže jak tam bylo, rozepište se úplně o všem možném. Prostor je neskutečně neomezený! (úsměv)

Rado: V Japonsku keď sa ideš nad ránom ožratý vykakať do obchodu, sa ti pozdravia a poklonia keď prichádzaš, aj keď odchádzaš.

Jan: Japonsko je krajina, z ktorej keď sa vraciaš, máš v hlave jedinú myšlienku, kedy sa tam dostaneš zas. Tu sme zažili tie najlepšie koncerty za celú našu existenciu. Takú atmosféru a spatnú väzbu od publika nezažiješ nikde na svete. Tu bolo naozaj všetko ako sa hovorí popiči. Všetko tu funguje inak a čo je hlavné, všetko tu funguje načas. Keď sa na niečom dohodneš, tak to platí, keď čokolvek potrebuješ, ochotne ti pomôžu.

Nahrávali sme tu sedempalec “Sedem Minút Samurai“ priamo doma u Ryoheiho z FINAL EXIT v jeho nahrávacom kumbále o rozmeroch 1,5 m x 2 m. Toto bola seriózne najmenšia miestnosť, v akej som kedy hral. Japonci sú veľmi milý a úctivý ľudia, aj vďaka tomu som sa tu vždy cítil strašne príjemne. Ten šok po návrate domov býva vždy najhorší a preplesk, aký sme dostali v Bratislave na autobusovej stanici, nás v momente jebol späť do reality.

Rišo: Okrem Japonska a strednej Európy sme si stihli zahrať aj v Amerike, Kanade a Južnej Kóreii.

Marek: Je jednoduchšie sa dostať (pýtať sa na cestu) z neznámeho bodu Á do neznámeho bodu Bé bez znalosti cudzej reči f Tokiju, ako  sa o to temer márne snažiť v Bratislave spisovnou slovenčinou aj by bárs jak ľúbozvučnou bola… národná mentalita má pevne zakoreněné mantinely a tie sa ťažko a veľmi pomaly posúvajú, že si to ani za jeden život dakedy človek nevšimne ten posun… u nás mám už dlhú dobu pocit, akokeby sa tie mantinely ešte zužovali a bola f prevodofke zaradená spjatočka... a z čoraz väčšej diaľky sa domov vraciaš, o to je ten pocit bolestnější ešte... tak asi toľko o Japonsku.

Další, co vás spojuje je pisatelská činnost, resp. příspěvky na Leprův blog Deathfist zine… Co vám dává toto sebevyjadřování? Dojde někdy k obnově K.A.Z. zinu, myslím, že v těch tištěných Slovensko docela zaostává? I když poslední dobou se trochu začalo blýskat…

Rado: Ja rád čítam aj píšem, ale na svoj vlastný zin už nemám čas ani silu, takže K.A.Z. zin je mŕtvy.

Jan: Ja písanie v poslednej dobe celkom dosť flákam. Rád by som písal viac, hlavne o muzike, ktorá sa mi dostane do rúk a mám pocit, že by si zaslúžila byť viac zvyditeľnená. Často sa však musím do toho nutiť a to už potom pre mňa neni ono. Snáď sa to časom zas napraví a dostanem toho zo seba viac.

Marek: Stal som sa neplateným žoldnierom pankovej publikácie BxIxTxCHx. .. vonku je zatial prvé číslo a mám pocit, že prvý náklad aj s dotiskom sú už rozobraté, ale gde tu v distrách by to ešte mohlo byť… občas zo mňa niečo vytiehne aj Adrik do Predčasnej Vzbury... a je to čoraz zložitejšie s tým písaním, kedy neviem vystihnúť ten správny moment, skrátka neviem si sadnúť ku klávesnici s tým, že „a teraz idem písať“ a hodiny sa točia a ty premazávaš dokola štyri vety... keď ma ale zasiahne vlna, ktorá môže potom trvať aj pár dní, tak to je radosť písať... rád sa hrám so slovami a rôzne ich komolím a modifikujem... približne každý druhý týždeň mám nápad na nový zine, vždy s iným konceptom... síl a času nemám ani na to, aby som si písal aspoň ich názvy, tak tá žoldnierčina ma zatiaľ dostatočne naplňuje... kým nepríde starecké vzopätie posledných síl a f smrteľnom kŕči neporodím zine aký svet nevidel.

Od Lepry vím, že Rado jako první přišel s ujetými fotkami nahrávek (EP pověšené na prádelní šňůře, na vánočním stromku). Kde se to vzalo? Máš nějaké ambice sát se uměleckým fotografem nebo to jsou jen momentální nápady, kdy tě zaujme nějaké zátiší?

Rado: Vari si to ten starý dinosaurus všimol, nikdy ma za to nepochválil ani neodmenil!? Nemám žiadne ambície, moderných fotografov s dvojkilovým hebedom na krku nemám rád, asi som to niekde odkukal alebo ma niečo napadlo, keď som položil cedečko na špinavé slipy, už si nepamätám.

A když už jsme u toho tisku, tak co čtete, berete vše do knihovničky nebo vybíráte zavedené tiskoviny?

Rado: Ťažko povedať, pri zinoch mňa skôr baví forma, štýl písania ako obsah a žáner, aktuálne mám rád BardoMethodology, SpecialInterests a také tie ultra podzemné deathmetalové á päťky, kde nepoznám žiadnu kapelu. Nemám rád tour reporty.

Jan: Ja mám momentálne rozčítaný nový slovenský zine B.I.T.CH. a pomerne čerstvú novinku Telepatie. Z kníh ma naposledy najviac rozsekali Heroinové Denníky od Nikkyho Sixxa. To je riadny brutal!!!

Marek: V rôznej fáze štúdia a spracovania sa v mojej tesnej blízkosti momentálne nachádzajú tituly ako Garbage Fountain č. 2, Predčasná Vzbura č. 12, Malstrom č. 8, Ihmisiä Kuolee č. 5, Garfweek č. 49 a č. 58, Buryzone č. 15, Cremation č. 16, In Deed  Hell č. 6, NoiseMaster č. 31 až 33, M. Michela: Rizika jinakosti, A. Novák: Tmavozelený svět, Dva lidé Dva výlety (Nepál a Indie), M. Paverová: Lovec prízrakov.

Jaké máte další plány, popř. zatím ještě nesplněné sny?

Rado: Ja by som chcel ísť hrať niekde do Afriky.

Jan: Mojim snom je isť hrať do Južnej Ameriky a dúfam, že raz bude patriť k tým splneným. Najbližšie plány sú odohrať dohodnuté akcie na leto, čo budej ďalej sa uvidí.

Rišo: Turné Urkraina / Rusko

Marek: Ja by som velmi rád do Japonska ešte prepašoval aj SUPRAPHON FAMILY najlepšie aj s novým desaťpalcom SedemSupraphonMinútFamilyStrachu, toľko asi na margo toho sna ne/splněného... a v pláne mám pomôcť chalanom s tými turné v Afrike, Južnej Amerike a Rusku.

Tak jo, to by mohlo být vše. Díky za odpovědi a ať se daří!

Rado: Nazdravie!!!

Jan: Veľká vďaka Bury za priestor v jednom z nejstarších stále aktívnych československých zinov!!! Pripijeme si na to v lete na Bojišti v Trutnove. Čav!!!

Rišo: Vďaka!!!

Marek: Vďaka Ti Bury Veličizna! Nech je požehnaná tvoja klávesnica aj naďalej a buryzonky ať se sypou hezky ještě dlouho!

Bandcamp

Live at Obscene Extreme 2015 

Live in Tokyo 

Live in Saigon 

 


Zveřejněno: 23. 02. 2020
Přečteno:
4894 x
Autor: Bury | Další články autora ...

Fotogalerie


Komentáře

Zatím je tu mrtvo. Určitě nejsi bez názoru, tak buď první a přidej svůj komentář