Keď sa metalová ikona BLACK SABBATH formovala, nikto ani netušil, že sa narodím, a už vôbec nie to, že budem prítomný na jednom z ich posledných vystúpení. Minimálne v zostave s Ozzym, Tonym a Geezerom. “Sabati” sa totiž začiatkom roka vydali na svoje posledné turné, ktoré pomenovali príznačne The End a na veľkú radosť českých fanúšikov nezabudli ani na Prahu, kde sa vrátili po troch rokoch.
K O2 Aréne dorážame s veľkým predstihom. Nakoľko máme lístky "len" na obyčajné státie, nechceme nechať nič na náhodu a radšej si tú frontu vystojíme, než by sme potom mali celé dianie sledovať len na obrazovke niekde z diaľky. Brány sa otvoria presne načas, odbavenie netrvá dlho a po krátkom blúdení už mierime na naše stanovisko, kdesi tesne za zábranu, ktorá oddeľuje sektor pod pódiom od sektoru na státie.
O 20. hodine sa na stage, ešte pred celkom riedke publikum, postavili americkí RIVAL SONS, ktorí s praotcami metalu idú celé turné ako hlavný hosť. O existencii tejto kapely som nemal najmenšej potuchy a pravdupovediac, mal som z toho trošku obavy, ktoré sa nakoniec ukázali ako neopodstatnené. Celkom príjemný hard rock, kombinovaný s bluesom miestami evokoval napríklad ZZ TOP či LYNYRD SKYNYRD. Pre kapelu je toto turné určite obrovská česť a aby si neurobili hanbu, museli zo seba vydať maximum, čo sa im asi aj podarilo. V danom žánri všetko fungovalo jak po inštrumentálnej stránke, tak aj po tej vokálnej. Spevák si to fakt dával a tu a tam možno pripomínal Roberta Planta. Minimálne technikou spevu, kedy jeho hlas v podstate fungoval ako ďalší nástroj v kapele. Pekné spríjemnenie čakania na božstvo samotné.
A dočkali sme sa. Krátko po deviatej sa na obrovskom plátne objavila animácia, kde sa v postapokalyptickom meste zrodil samotný diabol, aby v plameňoch následne na pódium vyvrhol svojich synov. Búrka, hromy, zvony a v tomto momente už každý prítomný vedel, čo ho čaká. Elegantný "Lucifer" Tony Iommi udrel do gitary a O2 Aréna sa otriasla v základoch. S úvodným riffom "Black Sabbath" sa mi zježili snáď všetky chlpy na tele a mám pocit, že sa to až do konca nezmenilo. Ak mal niekto obavy z toho, že Ozzy to už nezvládne, šialene sa mýlil. Síce mu to občas ušlo aj napriek tomu, že BLACK SABBATH hrajú naživo v posledných rokoch podladenejšie než na nahrávkach, no až na výrazný "prešľap" vo "War Pigs" sa mu dalo všetko odpustiť. Kapela vo svojom veku predvádzala veľmi sústredený výkon a všetci protagonisti sa viac-menej držali svojich značiek. Ozzy roztlieskaval, hecoval a niekoľkokrát nám oznámil ako veľmi nás miluje a publikum mu zobalo z ruky. Geezer svojou dunivou basou určite narušil statiku O2 Arény a hľadieť na Tonyho bolo proste strhujúce. Jeho riffy ovplyvnili celý vývoj metalovej muziky a tak nejak mi chvíľu trvalo, kým som si vlastne uvedomil, s kým mám tú česť. Jeho 25 pražcové SG znelo vo výborne nazvučenej hale majestátne. Pozornosť si iste zaslúžil aj náhradník Billa Warda, ktorý samozrejme chýbal, ale vzhľadom k určitým okolnostiam sa tejto rozlúčky zúčastniť nemohol. Každopádne mladý Tommy Clufetos bol výborne zvolenou náhradou a všetkým neprajníkom to určite naplno dokázal po inštrumentálke "Rat Salad", kedy vystrihol znamenité bubenícke sólo. Síce nie som fanúšikom gitarových či bubeníckych sól počas koncertov, no pánom v pokročilom veku krátky odpočinok určite prospel a Tommy mohol naplno predviesť svoj talent.
Kapele to neuveriteľne šľapalo, setlist, ktorý bol postavený zo skladieb z ranej éry, určite potešil každého, kto sa do O2 Arény vo štvrtok večer vydal. Ja osobne by som síce zvládol viac, najmä veci zo "Sabbath Blooody Sabbath" mi chýbali, no nesmrteľné hymny ako "After Forever" "Void of Sleep", "Hand of Doom", "Iron Man", alebo "Children of the Grave" museli stačiť. Práve po poslednej menovanej páni zmizli v backstagi a nastalo ticho. Ľudia akoby boli v šoku z toho, že je koniec. Skandovať "one more song" musel preto začať Ozzy, no 16tisícový dav sa k nemu s radosťou pridal a vzápätí do nás BLACK SABBATH ešte nabušili jeden z ich najzásadnejších hitov "Paranoid". To už však bola definitívna bodka za touto neskutočnou estrádou a ďalšou skladbou bola už len reprodukovaná "Planet Caravan", ktorá nás pomaly vyprevádzala zo sály.
BLACK SABBATH sa teda rozlúčili. Vraj definitívne. Na jednej strane je to smutné, ale na druhej strane odchádzajú vo výbornej forme a takáto rozlúčka sa určite zaryje do histórie veľmi výrazne. Ozzy, Tony a Geezer (a Bill), ďakujem vám. Ďakujem vám za všetko, čo ste pre nás, fanúšikov tej najkvalitnejšej muziky, urobili. Nebyť vás, hudobný svet by vyzeral nepochybne inak. A v neposlednom rade ďakujem za vaše posledné vystúpenie, bolo to úchvatné, veľkolepé, ohromné, neopakovateľné. Zatláčam slzičku...
Pěkné fotky Tomáše Krista na Lidovkách
