... a začali jsme historií, protože o ČADU jsme na Fobii zatím moc nereferovali.
Otázky na Pištu
Skupina ČAD vznikla v roce 1994, takže funguje už sedmnáct let. Co se Ti vybaví jako první, když Ti rok vzniku připomenu? Jaká to byla doba, co jste si tehdy od založení kapely slibovali?
To boli kurvapekné roky. Prváci/druháci na strednej škole, nič na práci – jak spieva Nohavica – před sebou celé krásné dvacáté století, hehe. Kapelu sme založili pre radosť. Samozrejme mali sme chuť nasierať ľudí a hudbou sa nám to darilo hneď od začiatku. Potom tu bola vízia ako sa zatraktívniť pred babami. Toto nám zase moc nevyšlo. Baby na nás srali. Bolo to zrejme aj preto, že sme boli mastní adolescenti s „beďari“… hehe S pôvodnej zostavy som zostal iba ja. Basák odošiel v roku 1998 na jeho miesto prišla segra – Basia. Bubeník odišiel v roku 2003, na jeho miesto prišiel Velér Tornád.
Možná už jsi na to odpovídal mnohokrát, ale stejně mi to nedá... Proč název ČAD? Je to nějaká zkratka nebo název afrického státu? Jestli ten stát – tak proč?
Svojho času sa v správach mihla informácia o deťoch z Čadu. Nejakí malí bojovní a udatní fafrnkovia, ktorí strašne trpeli a vôbec sa nevzdali. To nás inšpirovalo, aby sme na ich počesť pomenovali Čad. Čiže je to podľa africkej krajiny. Názov je to divný, no čo už si človek navyberá... Keď máš pätnásť rozmýšľaš úplne inak ako keď máš tridsať.
Během těch sedmnácti let jste vydali spoustu materiálu – kterou nahrávku považuješ za stěžejní – která vás katapultovala do popředí na extrémní scéně?
Je to super, že nás pár ľudí takto vníma. My to vidíme úplne inak. Na svoj majsterštik ešte len čakáme. A dúfam, že sa nám podarí, trebárs o dva, alebo o štyri roky. Času je dosť. Mám rád nahrávky ČAD s Valérom Tornádom za bicími. On dal Čadu úplne iný výraz. Čiže – Psia Krv, Súkromná vojna a teraz Ťažký kov. Na Slovensku je extrémna scéna malá. Za tie roky sa človek spozná nielen s ľuďmi z kapiel, ale aj s ľuďmi, ktorí chodia na koncerty. Na fejsbuku máme nejakých 1700 priateľov a myslím, že som každého z nich stretol osobne. Čiže ani vzorec kapela – fanúšik u nás nefunguje. Je v tom moc osobného, čiže je to skôr kapela a kamoši. Chceli by sme viac hrať v Čechách a na Morave, tak dúfam, že sa nám to v tomto živote ešte podarí...
Pojďme k novince. Ťažký kov jste nahrávali ve Shaarku a mástrovali v USA, ve známém studiu Mana. Na Slovensku nejsou studia, která by vám vyhovovala? Mix a mastering ve věhlasném studiu nahrávku výrazně vylepšil? České nebo slovenské studio by to na takové úrovni nezvládlo, nebo šlo o řekněme marketingový tah? Na kolik peněz taková americká sranda přišla?
To je dobrá otázka. Na Slovensku štúdia sú. Ale… Buďto drahé (asi jedno, alebo dve), alebo na hovno (asi päť). Shaark bola pre nás jasná voľba. Perfektný prístup, velké skúsenosti, férová cena a kurvapekný kraj. Nahrávka zo Shaarku hrala super. No chceli sme skúsiť niečo nové. Preto Mana studios. My sme im tam poslali nahrávku zo Shaarku s tým, že: „Pozrite chlapi, my to máme takto. A teraz potrebujeme, aby to hralo desaťkrát lepšie“. Mana majú zase iné skúsenosti a veci robia po svojom. Nahrávku zmixovali a zmastrovali hutnejšie. Jednotlivé nástroje sú viac čitatelé a do popredia vyšiel aj spev. Ale hovorím, zo Shaarku to hralo tiež super. Čo sa týka financií, tak Amerika je v podstate lacná. Mix a master vyšiel na nejakých 1500dolárov. V Nemecku v podobnom štúdiu by to stálo 2000 eur a v Dánsku dobrých 5000eur. V Čechách v Sono počítam, že tiež takých 5000eur a na Slovensku +/- 2000eur. Takže vyhralo štúdio v USA, pre ich cenu a šialené portfolio.
Moc se mi zvuk líbí, ale kdybych měl ukázat na nějaký nástroj, který mi sedí stoprocentně, tak to budou bicí. Mají krásný plný zvuk, žádné plechové nebo duté zvuky, ale prostě tak, jak to mám rád. Jsou bicí trigrované nebo je to nahrané přirozeně?
Náš bubeník je fanatik. Nenávidí trigre a všetky tie digitálne ojeby. On je stará škola, udiera tak, ako sa má. Na druhej strane má kurvakvalitné bicie. Tie hrajú pekne aj keď ich nahráš na diktafon. Skrátka jedno s druhým a do toho Mana studio, kde pochopili jeho lásku k „starej škole“.
Novinka vyšla na CD i na LP – v dnešní době se nosiče moc neprodávají, takže se snažíte najít cestu k fanouškům i přes vinyly? Dáváš třeba Ty přednost gramodeskám před CD?
Platne mám rád, ale na ne musíš mať čas. Počúvanie platní je rituál. Zapnutie, položenie ihly, štelovanie korekcií. Platne hrajú oveľa živšie jako CD. Platňu však nemôžem počúvať v aute, ani v práci. Vtedy sú CD, MP3 alebo myspace výhodnejšie… Platňu vydalo malé nezávislé vydavatelstvo My sleeping cat. Jožo, který ho prevádzkuje je milovníkom platní. Mal ušetrené nejaké peniaze, tak nás podporil a vydal to. Sme mu za to vďační.
Zaujala mě jedna hodně zajímavá záležitost – zájemci o CD i LP (kromě limitované extra edice LP) si mohou sami zvolit cenu, jakou za pořízení nosiče zaplatí. Jaké jsou zatím zkušenosti? Kolik třeba fanoušci dobrovolně platí? Není hodně chytráků, kteří prostě vezmou, co je zadarmo, i když to třeba ani není jejich oblíbená muzika?
Odkedy to robíme takto, tak sa nám CD predávajú. Sú aj takí, ktorí dajú 50halierov, alebo 5 korún – niekedy sú to provokatéri, alebo si chcú overiť, či si stojíme za slovom. Jasné, takým to posielame tiež. Väčšina ľudí však dá viac. Priemer je +/- 4 eurá. Ale nájdu sa takí, ktorí nás chcú podporiť, dajú pokojne 10/15 eur. Tým sa to kompenzuje. Nám ide hlavne o to, aby nahrávka bola medzi ľuďmi. Lebo iba vtedy žije. Načo mi je tisíc diskov pod posteľou? Na nič.
Tiež robíme darčekovú akciu, že například na krste CD dostane každý návštěvník CD ku vstupenke. (A hned je ich tristo v prdeli, hehehe).
Jaký náklad je kapela vašeho stylu a formátu schopna prodat? A jaký je podíl mezi domácím (počítal bych tam i Česko) a zahraničním prodejem?
Na zahraničie v podstate sereme. Tam majú dosť svojho. Niekedy sme sa von tlačili viac, posielal som promo do časákov, menil som naše CDčka a platne von. Dokonca mnoho našich nahrávok povychádzalo v zahraničí. A čo z toho? Ani hovno.
Choď hrať do Nemecka, do Talianska. Trtkáš sa celý deň v dodávke a potom hráš pre päť ľudí. Ako výlet je to v pohode, ale ako zmysel života je to kurvamálo.
Mnohé kapely, ktoré doma nikto nerešpektuje sa chcú přesadit v zahraničí. Je to strašne naivné. Skoro nikomu sa to nepodarilo. A keď sa im to podarilo, tak sa na to vykašľali. Zober si Krabathor. Kapela, ktorú mám neskutočne rád. Dosiahli maximum, hrali turné, mali predaje, ale zabalili to. Iron Maiden z nich nikdy nebude.
Bolo by super ísť svetové turné s Napalm death alebo In flames. Ale o tom nech snívajú iní, hehe.
Vaše texty jsou ve slovenštině – co na to říkají zahraniční posluchači? Hraje to roli třeba při domlouvání koncertů v cizině, nebo promotéři o ČADU vědí a jazyk neřeší?
Keď chceš hrať vonku, stačia na to „červy“ – čiže sieť priateľov. Napíšeš mail, že ideš turné a že hľadáš miesto, kde by si mohol hrať. Hráš za naftu a sójový guláš. Táto extrémna hard core scéna je o podpore a solidarite. Nerieši sa jazyk v ktorom spievaš. Skôr postoj a názor. Musíš však na toto všetko mať čas a chuť. Obdivujem kapely jako See you in hell, Malignant tumour alebo Torthary. Pobehali celý svet. Čistí blázni.
V textech řešíte jak závažnější, tak odlehčená témata. Která jsou pro Tebe důležitější? Nebo je to v rovnováze – chcete lidi pobavit a zároveň i donutit k zamyšlení?
V prvom rade sa chceme vyhnúť textovým klišé. Alebo ak ich máme, tak to musí byť klišé dotiahnuté k absolutnému extrému. Sv. Augustín, inak v mladosti velký lump a záletník a po obrátení jeden z najväčších svätcov a kazateľov staroveku mal takéto heslo: Keď chceš na ľudí vzdělat, musíš ich aj pobaviť. A toho sa držíme. Čiže, nech je sranda. Aj v nasratosti nech je veselo, aj pri vážnych témach nech je nadhľad. Ľudia to niekedy nechápu, myslia si, že v radosti a smiechu je niečo zlé. Že to znevažuje hardkor aj metal. Ale to je kokotina.
Myslíš, že má pořád smysl řešit společenské problémy? Nepřijde Ti to už trochu překonané, když o tom punkové i corové kapely vyřvávají přes třicet let...
Ale jasná věc. Najhoršie je, že: „Toto je song proti systému!“ a potom sa strhne rachot jak sviňa a spevák do toho kričí, že: uauauauauavrrrrrvrrrrvrrr a ešte k tomu po anglicky. Aký to má zmysel, že hovoríš veľké pravdy, ale jazykom, ktorému nikto nerozumie? Si predstav, že by svoje velké myšlienky takto prezentovali Václav Havel alebo Gándhí. Boli by na smiech.
Na druhej strane je paradox, že niekto spieva o slobode a antisystéme a po koncerte je ožratý jak prasa. Slobodu mu obmedzuje závislosť a systém podporuje kúpou legálnej drogy. Třeba začať od seba. Svet sa nejako dotočí aj bez mojich báchoriek.
Ve své muzice mícháte hardcoreovou dravost s thrashmetalovou tvrdostí, takže se vlastně pohybujete na rozhraní dvou relativně rozdílných scén. Používáte i rétoriku a symboly obou stylů – kam pocitově patříte? Hrajete raději na punk/HC akcích, nebo mezi metalisty, a nebo je vám to víceméně jedno?
Si jeden z mála ľudí, alebo povedzme jediný, ktorý si to všimol. Takže rešpekt najvačší! Dlho sme hrali len pre punkcore publikum. Odtiaľ vyrastáme. Ale odtiaľ vyrastá aj starý thrash aj grind core. Od istého času nás začali rešpektovat aj metalisti. Tieto scény sú úplne iné. Dá sa to vysvětlit na účesoch. Punk je strapatý a otrhaný. Metal je nakulmovaný a vyžehlený. Nejakým zázrakom sa nám to darí skĺbiť. Nakoniec, nad každou nálepkou je člověk. Dokonca som sa už stretol aj s ľuďmi, ktorý nepočúvajú žiadnu muziku, alebo iba rádio, a prišli na náš koncert, lebo ich to oslovuje. Je to sranda.
V roce 2011 jste si zahráli na Brutal Assaultu, žel beze mě, protože jsem zrovna stál v nekonečné frontě a nadával jak špaček... (úsměv) Ani nevím, kolik lidí se na vás dostalo... Měl takový koncert pro vás nějaký větší význam?
To mi veľa ľudí hovorilo, že sa nedalo dostať dnu, kvôli nejakým lístkom falošným, alebo také niečo. Koncert to bol parádny. Veľmi si vážime, že nás tam Shindy pozval. Sme sa z toho tešili jak malé deti. Šak kurva najlepší a najvačší fesťák a môžeme si tam zahrať. A dokonca bez toho, že by sme sa niekomu museli pchať do zadku. Ľudí tam bolo dosť. Ale také veľké pódium, to je úplne iná skúsenosť. Sme len traja, ťažko je nám ho zaplniť, hehe. V klube bez pódia, kde dostaneš mikrofónom do zubov a cítiš ľudí, ich pohyby, telá, pachy, vlasy, to má úplne inú atmosféru. Všetko sú to skúsenosti a za všetky sme vďační.
Otázky na Basiu
Nějakých třináct let hraješ v ČADU extrémní muziku... hrála jsi někde ještě před nástupem do ČADU? Vzpomeneš si ještě na den, kdy Ti bratr nabídl angažmá ve své kapele? Bylo to ze dne na den nebo jste o tom třeba diskutovali delší dobu? Kolik Ti bylo tehdy let (jestli to tedy není tajné)?
V ČADe hrám už štrnásť rokov, začala som v štrnástich, takže je to presne polka môjho života. Predtým som prežívala muky v ľudovej škole umenia, kde som 7 rokov drtila klavír a hrou terorizovala susedku. Tá v pominutí zmyslov z mojej hry kopala do našich vchodových dverí nech už prestanem, no ja som ju nepočula a tak som zbesilo cvičila stupnice ďalej. Asi preto keď z ČADu odišiel basák, padla voľba na mňa – s hudobným terorom a extrémnou muzikou som už mala svoje dlhoročné skúsenosti, hehe.
Co první koncert – pamatuješ si na něj? Byla jsi nervózní, nebo to byl systém „punk a nějak to dopadne...“ (úsměv)?
Prvý koncert? Heh to bol masaker. Presne si pamätám že som mala nacvičenú len polovicu setu, takže do polky koncertu som vedela čo hrám a potom už nie. Mojou jedinou úlohou bolo len tak niečo hrať a trafiť stoptime a koniec. Tento koncert sme dokonca organizovali, takže to bol chaos od začiatku do konca, no vrchol bol keď sme narýchlo vytvorili kapelu z návštevníkov koncertu a improvizovali na pódiu, bol to neslávny projekt Maskovaná babka. Hrala som vtedy len pár týždňov a ako píšeš brala som to systémom „punk a nějak to dopadne“. Teraz by som už takéto niečo neprežila!
Dnes už není dívka v kapele až takovou zvláštností, ale dříve to byla rarita. Setkala ses někdy s nějakými nepříjemnými narážkami na svou osobu (nemyslím teď takové ty opilecké sexistické bláboly, ale spíše jako že to žena nemůže zvládat a ovládat)?
Myslíš výkriky „cecky ven“? haha tak tieto narážky už naozaj nevnímam. Občas si ľudia myslia že keď je baba v kapele tak je to na imidž. Ale veď to by som musela vyzerať ako Sophia Loren alebo hrať ako Rhonda Smith aby to niečo pomohlo. Ono je to skôr tak, že na kapelu pozerajú že nevedia hrať – teda najmä tá baba. Občas mi dokonca ukazujú ako mám zapnúť svoj vlastný aparát a krútia hlavou nad tým ako je možné že viem akú mám basu..heh. Ale nehovorím, občas sa mi stane že neviem čo a ako zapojiť. Nepríjemne bolo kde raz po koncerte za mnou prišli týpci z druhej kapely a začali na mňa útočiť ako na ženu, že kedy chcem mať deti, vydať sa a tak konečne rozbiť kapelu, že už by bolo načase... vtedy som naozaj stratila reč, lebo som netušila že niekto takto uvažuje..
Pomyslila sis tehdy, že to v kapele vydržíš tak dlouho? Jakou roli v Tvém životě hrála kapela tehdy a jakou hraje dnes? Došlo k nějakým změnám priorit, nebo je to pořád stejné?
To že budem hrať v kapele a ešte tak dlho, by mi nikdy nenapadlo a asi preto stále hrám.
Kapely (ČAD aj VANDALI) som začala brat zodpovednejšie keď k nám prišiel Valér. Vedy začali byť bicie naozaj motorom kapely, začalo to mať gule a dobre sa hralo. Mne bolo trápne, že neviem zahrať čistý tón, tak som začala viacej cvičiť a Pišto zasa mohol začať robiť songy, čo by iný bubeník nezahral. A keďže sme s Valérom už dlhé roky frajeri, hovoríme o hudbe a kapelách dosť často nielen na skúškach ale aj doma pri večeri.
Vaše starší nahrávky jsem neslyšel, ale na aktuálním albu je uvedeno, že hudbu i texty děláte všichni tři. Můžeš to trochu upřesnit – jaký je třeba Tvůj podíl? Děláš si „jen“ svůj nástroj, nebo i skládáš?
Hudbu robí najmä Pišto a Valér. Ich to fakt baví. Valér každý deň cvičí na bicie aspoň hodinu a tak má mrte nových nápadov, ktoré dokáže skombinovať s Wilsonovými gitarami. Wilson zasa tajne skladá nové songy a potom sa na skúške tvári že ten riff práve vymyslel. A tak to dokola s Valérom kombinujú a prehrávajú a vymýšľajú. Ja sa priznám, že skladať songy neviem, nejako sa toho asi bojím, alebo som len lenivá…
A co texty – Vandal je známý i jako básník, takže bych tipoval, že jsou jeho doménou... Nebo mu do toho taky fušuješ (úsměv)?
Vandal je majster pera, to máš pravdu. Do textov mu nefušujem, to sa neodvážim, podľa mňa je v tom veľmi dobrý. K textom mu s Valérom iba občas povieme čo sa nám nepozdáva a on sa potom jeduje a nadáva, ale nakoniec to opraví a ten text je ešte dvakrát lepší ako ten pôvodný. Občas niekto nepochopí text, alebo si ho naschvál vyloží zle po svojom, ale to je len preto že sa mu nechce rozmýšľať, čítať a chápať.
Jak dlouho ještě vydržíš trávit život na cestách a v zakouřených klubech? Zasahuje Ti hraní do soukromého nebo profesního života, nebo vše v pohodě stíháš a hodláš stíhat ještě hodně dlouhooooooooo?
Dúfam že to vydržím ešte hodne dlho. Kapela mi zasahuje do súkromného života, ale v tom pozitívnom význame. Nemám čas sa nudiť. Cvičíme dvakrát do týždňa a cez víkendy hrávame koncerty. S kapelou sme nemali nikdy prestávku a to sme všetci vyštudovali, aj nejaké doktoráty porobili a teraz makáme v robotách. Zatiaľ to všetko stíhame, ale nikdy nevieš, čo príde a ako spieva Visaci Zamek: “Stejně se stane to co má se stát“.
Otázka závěrečná
Co nyní ČAD plánují, o čem sní, co by chtěli vzkázat fanouškům a proč by si fanoušci měli obstarat zrovna vaši novinku?
„Keď chceš pobaviť Boha, povedz mu svoje plány“, tak sa to tuším hovorí a je to pravda. Ideme turné – ČAD – „Skaza obchádza krajinu“. Ak má niekto chuť nás vidieť, srdečne ho pozývame. Ak nám chce niekto urobiť koncert, stačí garáž, pivnica, či klub, niečo na naftu a sójový guláš. Vrrrr! Prečo by si mali obstarať našu novinku? Lebo je to kurvamazec!!! Hehe. Brácho dík za podporu a nech vo svojich aktivitách nepoľavíš dlhé roky!!!
http://www.bandzone.cz/cad
http://www.myspace.com/cadripcore
Otázky na Pištu
Skupina ČAD vznikla v roce 1994, takže funguje už sedmnáct let. Co se Ti vybaví jako první, když Ti rok vzniku připomenu? Jaká to byla doba, co jste si tehdy od založení kapely slibovali?
To boli kurvapekné roky. Prváci/druháci na strednej škole, nič na práci – jak spieva Nohavica – před sebou celé krásné dvacáté století, hehe. Kapelu sme založili pre radosť. Samozrejme mali sme chuť nasierať ľudí a hudbou sa nám to darilo hneď od začiatku. Potom tu bola vízia ako sa zatraktívniť pred babami. Toto nám zase moc nevyšlo. Baby na nás srali. Bolo to zrejme aj preto, že sme boli mastní adolescenti s „beďari“… hehe S pôvodnej zostavy som zostal iba ja. Basák odošiel v roku 1998 na jeho miesto prišla segra – Basia. Bubeník odišiel v roku 2003, na jeho miesto prišiel Velér Tornád.
Možná už jsi na to odpovídal mnohokrát, ale stejně mi to nedá... Proč název ČAD? Je to nějaká zkratka nebo název afrického státu? Jestli ten stát – tak proč?
Svojho času sa v správach mihla informácia o deťoch z Čadu. Nejakí malí bojovní a udatní fafrnkovia, ktorí strašne trpeli a vôbec sa nevzdali. To nás inšpirovalo, aby sme na ich počesť pomenovali Čad. Čiže je to podľa africkej krajiny. Názov je to divný, no čo už si človek navyberá... Keď máš pätnásť rozmýšľaš úplne inak ako keď máš tridsať.
Během těch sedmnácti let jste vydali spoustu materiálu – kterou nahrávku považuješ za stěžejní – která vás katapultovala do popředí na extrémní scéně?
Je to super, že nás pár ľudí takto vníma. My to vidíme úplne inak. Na svoj majsterštik ešte len čakáme. A dúfam, že sa nám podarí, trebárs o dva, alebo o štyri roky. Času je dosť. Mám rád nahrávky ČAD s Valérom Tornádom za bicími. On dal Čadu úplne iný výraz. Čiže – Psia Krv, Súkromná vojna a teraz Ťažký kov. Na Slovensku je extrémna scéna malá. Za tie roky sa človek spozná nielen s ľuďmi z kapiel, ale aj s ľuďmi, ktorí chodia na koncerty. Na fejsbuku máme nejakých 1700 priateľov a myslím, že som každého z nich stretol osobne. Čiže ani vzorec kapela – fanúšik u nás nefunguje. Je v tom moc osobného, čiže je to skôr kapela a kamoši. Chceli by sme viac hrať v Čechách a na Morave, tak dúfam, že sa nám to v tomto živote ešte podarí...
Pojďme k novince. Ťažký kov jste nahrávali ve Shaarku a mástrovali v USA, ve známém studiu Mana. Na Slovensku nejsou studia, která by vám vyhovovala? Mix a mastering ve věhlasném studiu nahrávku výrazně vylepšil? České nebo slovenské studio by to na takové úrovni nezvládlo, nebo šlo o řekněme marketingový tah? Na kolik peněz taková americká sranda přišla?
To je dobrá otázka. Na Slovensku štúdia sú. Ale… Buďto drahé (asi jedno, alebo dve), alebo na hovno (asi päť). Shaark bola pre nás jasná voľba. Perfektný prístup, velké skúsenosti, férová cena a kurvapekný kraj. Nahrávka zo Shaarku hrala super. No chceli sme skúsiť niečo nové. Preto Mana studios. My sme im tam poslali nahrávku zo Shaarku s tým, že: „Pozrite chlapi, my to máme takto. A teraz potrebujeme, aby to hralo desaťkrát lepšie“. Mana majú zase iné skúsenosti a veci robia po svojom. Nahrávku zmixovali a zmastrovali hutnejšie. Jednotlivé nástroje sú viac čitatelé a do popredia vyšiel aj spev. Ale hovorím, zo Shaarku to hralo tiež super. Čo sa týka financií, tak Amerika je v podstate lacná. Mix a master vyšiel na nejakých 1500dolárov. V Nemecku v podobnom štúdiu by to stálo 2000 eur a v Dánsku dobrých 5000eur. V Čechách v Sono počítam, že tiež takých 5000eur a na Slovensku +/- 2000eur. Takže vyhralo štúdio v USA, pre ich cenu a šialené portfolio.
Moc se mi zvuk líbí, ale kdybych měl ukázat na nějaký nástroj, který mi sedí stoprocentně, tak to budou bicí. Mají krásný plný zvuk, žádné plechové nebo duté zvuky, ale prostě tak, jak to mám rád. Jsou bicí trigrované nebo je to nahrané přirozeně?
Náš bubeník je fanatik. Nenávidí trigre a všetky tie digitálne ojeby. On je stará škola, udiera tak, ako sa má. Na druhej strane má kurvakvalitné bicie. Tie hrajú pekne aj keď ich nahráš na diktafon. Skrátka jedno s druhým a do toho Mana studio, kde pochopili jeho lásku k „starej škole“.
Novinka vyšla na CD i na LP – v dnešní době se nosiče moc neprodávají, takže se snažíte najít cestu k fanouškům i přes vinyly? Dáváš třeba Ty přednost gramodeskám před CD?
Platne mám rád, ale na ne musíš mať čas. Počúvanie platní je rituál. Zapnutie, položenie ihly, štelovanie korekcií. Platne hrajú oveľa živšie jako CD. Platňu však nemôžem počúvať v aute, ani v práci. Vtedy sú CD, MP3 alebo myspace výhodnejšie… Platňu vydalo malé nezávislé vydavatelstvo My sleeping cat. Jožo, který ho prevádzkuje je milovníkom platní. Mal ušetrené nejaké peniaze, tak nás podporil a vydal to. Sme mu za to vďační.
Zaujala mě jedna hodně zajímavá záležitost – zájemci o CD i LP (kromě limitované extra edice LP) si mohou sami zvolit cenu, jakou za pořízení nosiče zaplatí. Jaké jsou zatím zkušenosti? Kolik třeba fanoušci dobrovolně platí? Není hodně chytráků, kteří prostě vezmou, co je zadarmo, i když to třeba ani není jejich oblíbená muzika?
Odkedy to robíme takto, tak sa nám CD predávajú. Sú aj takí, ktorí dajú 50halierov, alebo 5 korún – niekedy sú to provokatéri, alebo si chcú overiť, či si stojíme za slovom. Jasné, takým to posielame tiež. Väčšina ľudí však dá viac. Priemer je +/- 4 eurá. Ale nájdu sa takí, ktorí nás chcú podporiť, dajú pokojne 10/15 eur. Tým sa to kompenzuje. Nám ide hlavne o to, aby nahrávka bola medzi ľuďmi. Lebo iba vtedy žije. Načo mi je tisíc diskov pod posteľou? Na nič.
Tiež robíme darčekovú akciu, že například na krste CD dostane každý návštěvník CD ku vstupenke. (A hned je ich tristo v prdeli, hehehe).
Jaký náklad je kapela vašeho stylu a formátu schopna prodat? A jaký je podíl mezi domácím (počítal bych tam i Česko) a zahraničním prodejem?
Na zahraničie v podstate sereme. Tam majú dosť svojho. Niekedy sme sa von tlačili viac, posielal som promo do časákov, menil som naše CDčka a platne von. Dokonca mnoho našich nahrávok povychádzalo v zahraničí. A čo z toho? Ani hovno.
Choď hrať do Nemecka, do Talianska. Trtkáš sa celý deň v dodávke a potom hráš pre päť ľudí. Ako výlet je to v pohode, ale ako zmysel života je to kurvamálo.
Mnohé kapely, ktoré doma nikto nerešpektuje sa chcú přesadit v zahraničí. Je to strašne naivné. Skoro nikomu sa to nepodarilo. A keď sa im to podarilo, tak sa na to vykašľali. Zober si Krabathor. Kapela, ktorú mám neskutočne rád. Dosiahli maximum, hrali turné, mali predaje, ale zabalili to. Iron Maiden z nich nikdy nebude.
Bolo by super ísť svetové turné s Napalm death alebo In flames. Ale o tom nech snívajú iní, hehe.
Vaše texty jsou ve slovenštině – co na to říkají zahraniční posluchači? Hraje to roli třeba při domlouvání koncertů v cizině, nebo promotéři o ČADU vědí a jazyk neřeší?
Keď chceš hrať vonku, stačia na to „červy“ – čiže sieť priateľov. Napíšeš mail, že ideš turné a že hľadáš miesto, kde by si mohol hrať. Hráš za naftu a sójový guláš. Táto extrémna hard core scéna je o podpore a solidarite. Nerieši sa jazyk v ktorom spievaš. Skôr postoj a názor. Musíš však na toto všetko mať čas a chuť. Obdivujem kapely jako See you in hell, Malignant tumour alebo Torthary. Pobehali celý svet. Čistí blázni.
V textech řešíte jak závažnější, tak odlehčená témata. Která jsou pro Tebe důležitější? Nebo je to v rovnováze – chcete lidi pobavit a zároveň i donutit k zamyšlení?
V prvom rade sa chceme vyhnúť textovým klišé. Alebo ak ich máme, tak to musí byť klišé dotiahnuté k absolutnému extrému. Sv. Augustín, inak v mladosti velký lump a záletník a po obrátení jeden z najväčších svätcov a kazateľov staroveku mal takéto heslo: Keď chceš na ľudí vzdělat, musíš ich aj pobaviť. A toho sa držíme. Čiže, nech je sranda. Aj v nasratosti nech je veselo, aj pri vážnych témach nech je nadhľad. Ľudia to niekedy nechápu, myslia si, že v radosti a smiechu je niečo zlé. Že to znevažuje hardkor aj metal. Ale to je kokotina.
Myslíš, že má pořád smysl řešit společenské problémy? Nepřijde Ti to už trochu překonané, když o tom punkové i corové kapely vyřvávají přes třicet let...
Ale jasná věc. Najhoršie je, že: „Toto je song proti systému!“ a potom sa strhne rachot jak sviňa a spevák do toho kričí, že: uauauauauavrrrrrvrrrrvrrr a ešte k tomu po anglicky. Aký to má zmysel, že hovoríš veľké pravdy, ale jazykom, ktorému nikto nerozumie? Si predstav, že by svoje velké myšlienky takto prezentovali Václav Havel alebo Gándhí. Boli by na smiech.
Na druhej strane je paradox, že niekto spieva o slobode a antisystéme a po koncerte je ožratý jak prasa. Slobodu mu obmedzuje závislosť a systém podporuje kúpou legálnej drogy. Třeba začať od seba. Svet sa nejako dotočí aj bez mojich báchoriek.
Ve své muzice mícháte hardcoreovou dravost s thrashmetalovou tvrdostí, takže se vlastně pohybujete na rozhraní dvou relativně rozdílných scén. Používáte i rétoriku a symboly obou stylů – kam pocitově patříte? Hrajete raději na punk/HC akcích, nebo mezi metalisty, a nebo je vám to víceméně jedno?
Si jeden z mála ľudí, alebo povedzme jediný, ktorý si to všimol. Takže rešpekt najvačší! Dlho sme hrali len pre punkcore publikum. Odtiaľ vyrastáme. Ale odtiaľ vyrastá aj starý thrash aj grind core. Od istého času nás začali rešpektovat aj metalisti. Tieto scény sú úplne iné. Dá sa to vysvětlit na účesoch. Punk je strapatý a otrhaný. Metal je nakulmovaný a vyžehlený. Nejakým zázrakom sa nám to darí skĺbiť. Nakoniec, nad každou nálepkou je člověk. Dokonca som sa už stretol aj s ľuďmi, ktorý nepočúvajú žiadnu muziku, alebo iba rádio, a prišli na náš koncert, lebo ich to oslovuje. Je to sranda.
V roce 2011 jste si zahráli na Brutal Assaultu, žel beze mě, protože jsem zrovna stál v nekonečné frontě a nadával jak špaček... (úsměv) Ani nevím, kolik lidí se na vás dostalo... Měl takový koncert pro vás nějaký větší význam?
To mi veľa ľudí hovorilo, že sa nedalo dostať dnu, kvôli nejakým lístkom falošným, alebo také niečo. Koncert to bol parádny. Veľmi si vážime, že nás tam Shindy pozval. Sme sa z toho tešili jak malé deti. Šak kurva najlepší a najvačší fesťák a môžeme si tam zahrať. A dokonca bez toho, že by sme sa niekomu museli pchať do zadku. Ľudí tam bolo dosť. Ale také veľké pódium, to je úplne iná skúsenosť. Sme len traja, ťažko je nám ho zaplniť, hehe. V klube bez pódia, kde dostaneš mikrofónom do zubov a cítiš ľudí, ich pohyby, telá, pachy, vlasy, to má úplne inú atmosféru. Všetko sú to skúsenosti a za všetky sme vďační.
Otázky na Basiu
Nějakých třináct let hraješ v ČADU extrémní muziku... hrála jsi někde ještě před nástupem do ČADU? Vzpomeneš si ještě na den, kdy Ti bratr nabídl angažmá ve své kapele? Bylo to ze dne na den nebo jste o tom třeba diskutovali delší dobu? Kolik Ti bylo tehdy let (jestli to tedy není tajné)?
V ČADe hrám už štrnásť rokov, začala som v štrnástich, takže je to presne polka môjho života. Predtým som prežívala muky v ľudovej škole umenia, kde som 7 rokov drtila klavír a hrou terorizovala susedku. Tá v pominutí zmyslov z mojej hry kopala do našich vchodových dverí nech už prestanem, no ja som ju nepočula a tak som zbesilo cvičila stupnice ďalej. Asi preto keď z ČADu odišiel basák, padla voľba na mňa – s hudobným terorom a extrémnou muzikou som už mala svoje dlhoročné skúsenosti, hehe.
Co první koncert – pamatuješ si na něj? Byla jsi nervózní, nebo to byl systém „punk a nějak to dopadne...“ (úsměv)?
Prvý koncert? Heh to bol masaker. Presne si pamätám že som mala nacvičenú len polovicu setu, takže do polky koncertu som vedela čo hrám a potom už nie. Mojou jedinou úlohou bolo len tak niečo hrať a trafiť stoptime a koniec. Tento koncert sme dokonca organizovali, takže to bol chaos od začiatku do konca, no vrchol bol keď sme narýchlo vytvorili kapelu z návštevníkov koncertu a improvizovali na pódiu, bol to neslávny projekt Maskovaná babka. Hrala som vtedy len pár týždňov a ako píšeš brala som to systémom „punk a nějak to dopadne“. Teraz by som už takéto niečo neprežila!
Dnes už není dívka v kapele až takovou zvláštností, ale dříve to byla rarita. Setkala ses někdy s nějakými nepříjemnými narážkami na svou osobu (nemyslím teď takové ty opilecké sexistické bláboly, ale spíše jako že to žena nemůže zvládat a ovládat)?
Myslíš výkriky „cecky ven“? haha tak tieto narážky už naozaj nevnímam. Občas si ľudia myslia že keď je baba v kapele tak je to na imidž. Ale veď to by som musela vyzerať ako Sophia Loren alebo hrať ako Rhonda Smith aby to niečo pomohlo. Ono je to skôr tak, že na kapelu pozerajú že nevedia hrať – teda najmä tá baba. Občas mi dokonca ukazujú ako mám zapnúť svoj vlastný aparát a krútia hlavou nad tým ako je možné že viem akú mám basu..heh. Ale nehovorím, občas sa mi stane že neviem čo a ako zapojiť. Nepríjemne bolo kde raz po koncerte za mnou prišli týpci z druhej kapely a začali na mňa útočiť ako na ženu, že kedy chcem mať deti, vydať sa a tak konečne rozbiť kapelu, že už by bolo načase... vtedy som naozaj stratila reč, lebo som netušila že niekto takto uvažuje..
Pomyslila sis tehdy, že to v kapele vydržíš tak dlouho? Jakou roli v Tvém životě hrála kapela tehdy a jakou hraje dnes? Došlo k nějakým změnám priorit, nebo je to pořád stejné?
To že budem hrať v kapele a ešte tak dlho, by mi nikdy nenapadlo a asi preto stále hrám.
Kapely (ČAD aj VANDALI) som začala brat zodpovednejšie keď k nám prišiel Valér. Vedy začali byť bicie naozaj motorom kapely, začalo to mať gule a dobre sa hralo. Mne bolo trápne, že neviem zahrať čistý tón, tak som začala viacej cvičiť a Pišto zasa mohol začať robiť songy, čo by iný bubeník nezahral. A keďže sme s Valérom už dlhé roky frajeri, hovoríme o hudbe a kapelách dosť často nielen na skúškach ale aj doma pri večeri.
Vaše starší nahrávky jsem neslyšel, ale na aktuálním albu je uvedeno, že hudbu i texty děláte všichni tři. Můžeš to trochu upřesnit – jaký je třeba Tvůj podíl? Děláš si „jen“ svůj nástroj, nebo i skládáš?
Hudbu robí najmä Pišto a Valér. Ich to fakt baví. Valér každý deň cvičí na bicie aspoň hodinu a tak má mrte nových nápadov, ktoré dokáže skombinovať s Wilsonovými gitarami. Wilson zasa tajne skladá nové songy a potom sa na skúške tvári že ten riff práve vymyslel. A tak to dokola s Valérom kombinujú a prehrávajú a vymýšľajú. Ja sa priznám, že skladať songy neviem, nejako sa toho asi bojím, alebo som len lenivá…
A co texty – Vandal je známý i jako básník, takže bych tipoval, že jsou jeho doménou... Nebo mu do toho taky fušuješ (úsměv)?
Vandal je majster pera, to máš pravdu. Do textov mu nefušujem, to sa neodvážim, podľa mňa je v tom veľmi dobrý. K textom mu s Valérom iba občas povieme čo sa nám nepozdáva a on sa potom jeduje a nadáva, ale nakoniec to opraví a ten text je ešte dvakrát lepší ako ten pôvodný. Občas niekto nepochopí text, alebo si ho naschvál vyloží zle po svojom, ale to je len preto že sa mu nechce rozmýšľať, čítať a chápať.
Jak dlouho ještě vydržíš trávit život na cestách a v zakouřených klubech? Zasahuje Ti hraní do soukromého nebo profesního života, nebo vše v pohodě stíháš a hodláš stíhat ještě hodně dlouhooooooooo?
Dúfam že to vydržím ešte hodne dlho. Kapela mi zasahuje do súkromného života, ale v tom pozitívnom význame. Nemám čas sa nudiť. Cvičíme dvakrát do týždňa a cez víkendy hrávame koncerty. S kapelou sme nemali nikdy prestávku a to sme všetci vyštudovali, aj nejaké doktoráty porobili a teraz makáme v robotách. Zatiaľ to všetko stíhame, ale nikdy nevieš, čo príde a ako spieva Visaci Zamek: “Stejně se stane to co má se stát“.
Otázka závěrečná
Co nyní ČAD plánují, o čem sní, co by chtěli vzkázat fanouškům a proč by si fanoušci měli obstarat zrovna vaši novinku?
„Keď chceš pobaviť Boha, povedz mu svoje plány“, tak sa to tuším hovorí a je to pravda. Ideme turné – ČAD – „Skaza obchádza krajinu“. Ak má niekto chuť nás vidieť, srdečne ho pozývame. Ak nám chce niekto urobiť koncert, stačí garáž, pivnica, či klub, niečo na naftu a sójový guláš. Vrrrr! Prečo by si mali obstarať našu novinku? Lebo je to kurvamazec!!! Hehe. Brácho dík za podporu a nech vo svojich aktivitách nepoľavíš dlhé roky!!!
http://www.bandzone.cz/cad
http://www.myspace.com/cadripcore
