Východoslovenské trio MY O VLKOCH se po více než deseti letech existence přihlásilo se svou nejostřejší nahrávkou, přičemž album „Slovo je zbraň“ vyšlo na společném vinylu s debutem.
Můžete na úvod představit kapelu těm, kteří vás ještě neznají? Jak vznikl název MY O VLKOCH?
Sme trojčlenná kapela s klasickým nástrojovým obsadením – bicie, basa, gitara + 2 spevy. Náš punk je skôr na tej rýchlej a agresívnej strane žánrového spektra. Texty sa snažíme mať angažované a nadčasové, niekto by povedal, že až intelektuálne. Myslím, že táto kombinácia sa volá hardcore punk. Sami seba radíme do tej istej škatuľky ako je DAVOVKA a NONCONFORMIST. Recenzenti v našej hudbe počujú aj vplyv Rožnovskej scény a kapely UŽ JSME DOMA. Myslím, že sa nemýlia.
Vybrať dobrý názov pre punkovú kapelu je náročná a zodpovedná úloha; hlavne pre takého overthinkera ako som ja. :D Chceli sme názov, ktorý by už sám evokoval, aký subžáner punku kapela hrá. Zobrali sme teda prvú časť príslovia „My o vlku a vlk za humnom“ a preklopili sme ju do množného čísla. Jednak kvôli lepšiemu googleniu, ale aj preto, že „vlci“ v našom názve predstavujú niečo negatívne, nejakú hrozbu a tých hrozieb je viac. O každej je jedna pesnička.
Hrajete už přes deset let – co vás za tu dobu nejvíc posunulo nebo změnilo?
Najvýraznejší posun, čo sa týka zvuku kapely, nastal vždy pri zmene bubeníka. René je už náš tretí bubeník, pridal sa ku nám v roku 2017. Na rozdiel od predošlých dvoch bubeníkov, René nemá vôbec napočúvané punk/HC/crust kapely; jeho hudobný vkus je viac metalový. A tak sa v našej hudbe objavili dvojkopáky a blast beaty. Dodnes však tak trochu bojujeme so synchronizáciou našich hudobných feelingov. :D
Co pro vás osobně znamená název „Slovo je zbraň“? Je „slovo“ zbraň? V jakém smyslu? Lze toto sousloví chápat nejen jako zbraň, která může zranit, ale i jako zbraň, která může přinést něco dobrého?
Slogan „Slovo je zbraň“ sa mi veľmi páči práve preto, že sa na neho dá pozerať z rôznych interpretačných smerov. Na našom albume zaznie hneď v prvej skladbe „Na počiatku bolo slovo“, ktorej témou je dehumanizácia. Tu sa fráza „Slovo je zbraň“ dá chápať takmer doslovne; čo slovo to rana.
Hovorí sa, že vo vojne je pravda prvou obeťou. A tá pravda je zabitá propagandou. No a propaganda sú (často veľmi sofistikovane vyberané) slová.
Keď sa na tento slogan chceme pozrieť z pozitívnej strany, tak vzdelanie je tá zbraň, ktorú je možné použiť v sebaobrane voči propagande (aj keď o jej účinnosti by sme vedeli polemizovať).
Vaše texty se dotýkají vážných věcí – od fašismu a komunismu přes domovy důchodců po homofobii nebo pedofilii. Podle čeho si témata vybíráte?
Možno to bude znieť zvláštne, ale témy, o ktorých napíšem text, si aktívne nevyberám. Zvyčajne mi v hlave vyskočí pár veršov úplne náhodne a potom, keď mám čas, tak si nad to sadnem a text dokončím. Vôbec to nie je tak, že sa v spoločnosti udeje nejaký prúser a ja si poviem, že o tom musím napísať text. Aj pieseň „Č.F.T.N.“, ktorú sme vydali ako reakciu, keď v Košiciach policajt dobil na smrť bezdomovca, lebo ukradol v supermarkete fľašu alkoholu, som napísal pár mesiacov pred tým. Len sme si povedali, že počkáme s vydaním, kým polícia urobí nejaký fuck-up. Žiaľ, na Slovensku sa dalo spoľahnúť, že nebudeme čakať dlho.
Je pro vás hudba prostředek, jak ventilovat vlastní názory, nebo spíš nástroj, jak otevírat diskusi?
Bude to skôr ten ventil. Psychohygiena. Je to podobné, ako keď ľudia nakupujú v bezobalových obchodoch alebo sú vegetariáni z environmentálnych dôvodov. Z globálneho hľadiska to je zanedbateľné, ale pre psychickú pohodu v tomto do záhuby sa rútiacom svete je takýto osobný mikroaktivizmus dôležitá barlička. Tak nejak beriem aj našu tvorbu; viem, že moje angažované texty svet nezmenia, ale niečo robiť musím. A ktovie, možno to bude práve HC/punková iskrička, čo zapáli niečiu geniálnu myseľ s potenciálom zmeniť našu spoločnosť k lepšiemu.
Stává se, že posluchači vaše texty čtou a reagují na ně? Máte nějaký takový příklad, který vás překvapil, potěšil, nepotěšil?
Spätnú väzbu dostávame od ľudí hlavne na našich koncertoch. Tam niektoré naše pesničky uvediem krátkym príhovorom. Jeden príhovor zaznie aj pred skladbou „Love Song“ a zrejme aj vďaka nemu si po koncerte vypočujeme poďakovania, že sme sa zastali kvír ľudí. Na Slovensku to je totiž horúca téma a každá podpora sa ráta.
No a že by ma nejaká reakcia vyslovene nepotešila sa nedá povedať. Síce sme párkrát zažili, že na nás pankáči medzi pesničkami kričali, že to čo hráme nie je punk, ale propaganda, no ťažkú hlavu si z toho nerobíme.
Jak vznikají vaše písničky? Zhudebňujete texty, nebo vzniká nejdřív hudba, na kterou pak roubujete slova?
Naše piesne vznikajú rôzne. Skladba „My“ mala najskôr text. Samozrejme nie kompletný, ten som dopísal dva dni pred nahrávaním. :D
„Optimizmus je na príťaž“ sme vydžemovali v skúšobni. Zavelilo sa: „Renko, hraj disbeat!“ a za dve, tri skúšky sme mali riffy, kostru aj pár veršov. Už to stačilo len učesať. Tento postup bol celkom zábava; odporúčam to skúsiť každej kapele, ktorá ešte nemá svoju vlastnú crustovú hitovku.
Najčastejšie však prvú spravíme hudbu. Funguje to tak, že buď ja alebo Mimo prinesieme na skúšku pár hudobných nápadov, ktoré spolu pekne hrajú. Z nich vyskladáme protoštruktúru piesne a doplníme bicie. Takto je skladba zakonzervovaná aj niekoľko mesiacov, kým ma neosvieti a neotextujem ju. Vtedy zvyčajne ešte príde na úpravu aranžmánov; tu sa zmení dynamika, tam sa riff zahrá o dve otočky viac a tak...
Máte mezi sebou rozdělené role – Ixuško texty, Mimuško nahrávání, Renuško videa. To vyplynulo ze situace, nebo jste si prostě řekli, že se každý musí nějak zapojit a něco se naučit?
Rozdelenie týchto rolí v kapele prišlo úplne prirodzene. Texty píšem ja preto, lebo jednoducho mi to ide z nás najlepšie. Bude to tým, že texty piesní boli pre mňa vždy dôležité. Už v časoch, keď sa ku mne dostali prvé punkové nahrávky, ma veľmi zaujímalo, o čom tie kapely spievajú. A tak som zašiel do internetovej kaviarne a texty, ktoré ma zaujímali, som si uložil na disketu. Potom mi ich mama v robote vytlačila a ja som si ich doma so slovníkom v ruke prekladal.
Mimo u nás šéfuje nahrávaniu, lebo sa tým živí, resp. to je jeho koníček (viď nižšie).
Videá pribudli do kapely len nedávno. René si spravil radosť a za odmeny, ktoré dostal v práci, si kúpil GoPro kameru. Začal si nahrávať ako hrá na bicie, pozerať tutoriály o editácii videa a keďže ho prvotné nadšenie neopustilo, zobral si pod palec aj kapelové videá.
V několika skladbách máte mluvené pasáže, které vytvářejí kontrast vůči zpěvu/řevu – jak vás napadlo tohle spojení? Odkud jste ony party čerpali?
Mať v skladbe hovorenú pasáž nie je nič originálne, dokonca ani v našom žánri. Pýtať sa, ako nás to napadlo, je ako pýtať sa, ako nás napadlo dať do skladby refrén. :D Proste sme to niekde odkukali.
Najvýraznejšia hovorená pasáž je v skladbe „Lož“. Hudba bola hotová prvá, celkom rýchlo sa mi podarilo napísať aj text. Chýbalo mi akurát napísať niečo do intra/outra. Sampel, ktorý je nakoniec použitý v tejto nahrávke je z filmu „Einstein and the Bomb“ na Netflixe. Keď som tam počul túto pasáž, hneď som vedel, že už nič nemusím písať. Song bol hotový.
Kromě kmenových členů se na albu podílelo několik hostů. Jak jste je vybírali a jak spolupráce probíhala? Přišli své příspěvky, většinou zpěvy, nahrávat do vaší zkušebny, kde jste záznam pořídili, nebo využili jiná studia?
Keď som písal skladbu „My“, chcel som, aby mala taký „feel good vibe“. Koniec koncov je to pieseň o spolupatričnosti; o dobrom pocite, keď človek vie, že niekam patrí. Refrén tejto piesne je vyskladaný z veršov, ktoré som si požičal z mojich obľúbených songov: NAIVE FIGHTERS – „Spolu“, NONCONFORMIST – „Sme to stále my“ a HLEDÁNÍ – „Asociace“. S malou dušičkou som im poslal hotovú nahrávku a oslovil ich, či by nám nej zahosťovali tým jedným svojím veršom. Na moju veľkú radosť boli všetky tri odpovede viac než pozitívne. Ešte väčšiu radosť mi spravilo, že nahrávanie prebehlo bez jediného zaváhania. Martina a Dan nahrali svoje party u seba doma, resp. v štúdiu vo svojom meste. Didiho, keďže je Košičan, sme nahrali my v skúšobni.
Čo sa týka Kristíny (hlas) a Zuzany (piano), obidve sú Mimove kolegyne a profesionálky (viď nižšie), takže ich party boli nahrané behom pár minút v rámci pracovnej doby.
Zmínil jsem zkušebnu, což je dnes celkem běžné místo pro nahrávání, když je vybavena optimální technikou. Jak je ta vaše v tomto směru zařízena – změť drátů a různých aparátů, nebo něco sofistikovaného? Jste schopni nabídnout nahrávací služby i jiným kapelám?
Okrem našich aparátov a nástrojov, ktoré používame aj na koncertoch, je v našej skúšobni už iba bordel. Avšak počas nahrávania albumu bola naozaj plná káblov a sofistikovaného profi nahrávacieho hardvéru. Mimo totiž pracuje v Slovenskom rozhlase ako zvukový technik a tak má možnosť požičať si fakt špičkovú techniku. Venuje sa síce výrobe rozhlasových hier, resp. nahrávaniu hovoreného slova vo všeobecnosti, nahrávanie hudby je však jeho dlhoročný koníček a ma už toho čo-to ponahrávané a zmixované. Svoje služby je ochotný ponúknuť aj iným kapelám. Všetko je vecou dohody; hlavne voľného času a odmeny za voľný čas.
Jak vznikají vaše videa? Přijdou mi celkem originální, nic podobného jsem asi neviděl, ale nejsem zrovna aktivní abonent YouTube… Inspirovali jste se u někoho, nebo je to z vašich hlav, resp. Renuškovy?
Ako som už spomínal vyššie, René si kúpil GoPro, aby si mohol nahrávať playthrough videa. Len tak, sebe pre radosť. Keď nám ukázal nejaké to jeho bubenícke video, zistili sme, že sa na to celkom dobre pozerá. Tak sme si povedali, že na YouTube dáme naše songy s takýmto bubeníckym playthrough videom. No a nejak cestou sa tam ocitli aj zábery na ostatné nástroje a ústa. Myslím, že to je zaujímavejšie ako generické vizualizéry. A bolo celkom low effort.
Když jsme u toho, co je vidět, tak ještě dotaz k obalu – můžete představit autorku a přiblížit způsob spolupráce? Dostala nějaké jasné zadání, nebo spíš vágní, nebo jen texty a „něco podle nich navrhni“?
Obal albumu ma na svedomí Martina, ktorá pracuje pod hlavičkou Gamine Artwork. Venuje sa hlavne keramike, fotografii a občas nejaký ten linoryt. Takže náš obal sa celkom vymykal jej bežným umeleckým postupom. Zadanie od nás dostala veľmi vágne a o to ťažšie to mala. Chceli sme niečo, čo bude vyzerať znepokojivo, až násilne, ale zároveň to nesmie byť detinské. Rozhodne žiadne lebky s čírami. :D K týmto pár (ne)skromným požiadavkám sme pripojili naše texty a boli sme zvedaví, ako si s tým Martina poradí. Aj podľa pochvalných reakcií fanúšikov súdim, že sa jej to podarilo na výbornú.
Fun fact: hlava, ktorá je na prednej strane obalu, je frontman českej kapely HOUPACÍ KONĚ. Na zadnej je fotka z performance košickej skupiny HEEB.SHE, ktorá sa venuje súčasnému tancu. Obe vystúpenia Martina fotila.
Ešte dodám, že obal albumu „Slovo je zbraň“ je našou druhou spoluprácou. Vytvorila pre nás aj grafiku, ktorá je na obale nášho debutového albumu. Tu bolo zadanie dosť konkrétne: skryť nápis „My o vlkoch“ do ovčej vlny. Má to symbolizovať zákernosť vlkov oblečených v ovčom rúchu. Mal som aj konkrétnu predstavu, ako to má vyzerať. Keď mi však Martina ukázala jej verziu, bol som nadšený! Vyrobila dokonca dva linoryty; jeden na 10“ vinyl a druhý na CD. Klobúk dole pred jej talentom.
Desku vydal český label, PHR. Z které strany přišel první kontakt? Nabídli jste Papagájovi svou tvorbu k vydání vy, nebo se vám ozval sám? A deska s dvěma nahrávkami, což považuju za výborný nápad, se vylíhla v čí hlavě?
Nápad dať na platňu obidva naše albumy vzišiel z tejto úvahy: nemám rád platne, kde je na jednej strane menej ako 10 minút hudby; škoda nevyužitého priestoru a ešte to treba aj často otáčať. Spravme teda splitko. Ideálne s niekým, s kým nemáme spoločných fanúšikov, nech sa lepšie predáva. Takže sme vylúčili všetky spriatelené kapely. To sa nám celkom komplikuje. A čo tak spraviť splitko sami so sebou?! 10-palec, na ktorom debutový album pôvodne vyšiel, je už vypredaný a keďže to bol lathé cut, ani ten zvuk nebol veľmi dobrý.
Tento koncept som predstavil Pavlovi z PHR, keď som s ním prvýkrát telefonoval. Bolo to ešte pred tým, ako sme sa pustili do nahrávania; sondoval som, či by bol záujem. Pavlovi sa tento nápad páčil, ale že definitívne sa vyjadrí, až keď bude počuť finálny master nového albumu. Ja som mal z toho rozhovoru veľmi dobrý pocit, ktorý som aj tlmočil chlapcom z kapely. Dosť nás to nakoplo dať zo seba maximum. Veď kto by nechcel vydať dosku na labeli, na ktorom vyšli jeho obľúbené kapely? Ako to dopadlo, všetci vieme. :)
Jak vypadá vaše minulá a současná koncertní aktivita? Plánujete k desce nějaké turné, nebo spíše víkendové akce? A kde je vaše koncertní hřiště – v okolí Košic, nebo rádi jezdíte i dál, případně do zahraničí? Máte za sebou nějaký památeční koncert, kterého si hodně považujete?
Prvý koncert sme odohrali 1. septembra 2014. K dnešnému dňu to je spolu 70 koncertov. Mám na to excel tabuľku. :D Do teraz sme fungovali prevažne tak, že sme hrali len koncerty, na ktoré nás pozvali. Dôvod bol hlavne ten, že taký počet koncertov ročne (cca 8) nám stačil. Nevýhodou tohto pasívneho prístupu je, že sme sa motkali väčšinou po východnom Slovensku. Nikdy sme nehrali v zahraničí. Nikdy sme nehrali ani len v Bratislave a to tam máme podľa Spotify štatistík dlhodobo najviac fanúšikov. Ale sľubujem, že sa to zmení a v roku 2026 si aktívne naplánujeme koncerty tak, aby sme sa prišli predstaviť aj ďalej na západ.
Žiaden z našich koncertov nejak výrazne neprevyšuje ostatné. Ja si najintenzívnejšie pamätám prvý rok koncertovania. Nie že by to bolo niečo špeciálne, ale bolo to nové. Páčilo sa mi, keď nás niekde zavolali hrať prvýkrát, a tak sme si sadli s organizátormi, že nás volali pomaly každý rok a dnes sa tam cítime ako doma (nedá mi to, musím pozdraviť Bardejov, Nitru a Spišskú). A z nejakého dôvodu rád spomínam na koncerty, na ktoré nikto neprišiel. Také sme odohrali tri.
Košice – pro mě vzdálený svět, dělí nás skoro 800 km, takže o dění u vás nevím nic. Jak u vás pulzuje scéna? Kapely, kluby, koncerty?
Ľudia hovoria, že v Košiciach máme najlepší koncertný klub v strednej Európe – Collosseum. Neviem, či je fakt najlepší, ale v nejakom TOP 10 rebríčku by sa isto umiestnil. Hrávajú tu svetové mená metalovej aj punkovej scény, ale aj rôzne obskúrnosti, čo práve brázdia Európu na turné. No a samozrejme je to aj domovský klub košickej punkovej komunity. Okrem dvoch pódií a troch barov tu sú aj skúšobne, ktoré obývajú spriatelené bandy; ak si chceš rozšíriť obzory, čekni TVOI POSTOI, NAZI TAMPONS, NERVA, PÄRNIK, PIPESH. Všetky kapely hrajú punk, každá inak.
Scéna ako celok si prechádza sínusoidou. Sú obdobia, kedy to tu žije viac, inokedy menej. Hlavné je, že to nikdy nepadne na nulu. Momentálne mám pocit, že tu je tých koncertov z nášho súdka, tak akurát. Dosť na to, aby sa človek nesťažoval, že sa nič nedeje. Ale nie je ich tak veľa, že by sa prejedli. Keby niekomu bolo predsa len málo, do hodiny cesty autom máme Prešov, Bardejov, Poprad, Spišskú Novú Ves a Rožňavu, kde sú aktívni ľudia organizujúci koncerty.
Kromě koncertů – co byste s kapelou rádi v budoucnu stihli, máte už nějaké další složené písně, plány?
Kamoši z kapely NIČITEĽ majú taký modus operandi, že každý rok spravia tri skladby. Štvrtý rok, keď ich majú deväť, idú do štúdia nahrať dosku. Tak sme sa nimi inšpirovali a tento rok sme spravili tri songy. Aj keď slovo „spravili“ nie úplne vystihuje to, v akom štádiu dokončenia sú tie piesne. :D Každopádne, tvorivé procesy sú naštartované a tak sme sami zvedaví, kam nás dovedú.
Titulí foto: Déé X Géé, 20. 6. 2025, Collosseum Košice
