Od roku 1995 působí slovenská skupina GALADRIEL na metalové scéně. Má za sebou řadu koncertů nejen doma, ale i za hranicemi Slovenska, a aktuálně sedm alb. Od začátku do dnešních dnů táhne GALADRIEL Dodo Datel, od roku 1996 stojí po jeho boku zpěvačka Witch (s jednou pauzou, pravda).
Zdravím GALADRIEL. Jestli se nemýlím, na Fobii jste zatím na otázky neodpovídali, tak snad nevadí, když zabrousíme i do minulosti... Ale začneme současností – před nedávnem vám vyšlo už sedmé album, po pěti letech od toho předchozího. Proč vám to trvalo tak dlouho? Skládali jste nové skladby celých pět let, nebo jste si po vydání minulé desky dali pauzu? Vzniklo třeba během těch let více skladeb, než jich je na albu, takže jste nějaké odložili, nebo dokonce vyhodili?
Ahoj. Samozrejme, po vydaní predchádzajúceho albumu sme sa nejaký čas venovali koncertovaniu. Následne sme riešili nejaké tie personálne rošády, ktoré nám to tiež neuľahčili. Novému materiálu sme sa začali venovať niekedy začiatkom roka 2010. Postupne sme si nahrávali do kompov demáče, ktoré prechádzali sytom a napokon sme sa venovali len tým témam, ktoré sme považovali za tie najlepšie. Bolo mnoho nápadov, aj dobrých, ktoré ostali nakoniec bokom, ale to je normálne. Možno sa k nim neskôr vrátime, keď sa nám budú hodiť do nejakých budúcich tém. Viem, že päť rokov je veľa a verím, že na ďalší album nebudeme tak dlho čakať. Momentálne sa nachádzame v takom stave, že trochu načerpáme nové inšpirácie a určite z nás začnú postupne vyliezať nové skladby.
Vidíte nějaké podstatné rozdíly v hudební rovině mezi novinkou a předchozími alby? Na co byste chtěli fanoušky hlavně upozornit, aby si toho nezapomněli při poslechu všimnout?
Už na predchádzajúcich albumoch sme sa pomaly vzdialili z doomových vôd. Je pár ľudí, ktorí nám to trochu zazlievajú. Nový album je takisto skôr v strednom či rýchlejšom tempe aj keď podľa môjho názoru v každej skladbe cítiť, odkiaľ prichádzame. Je možné, že na ďalšom albume bude tých doomových momentov viac. Každopádne, teraz to vypálilo takto. Skladby sú trochu priamočiarejšie, možno s istým rockovým základom v aranžmánoch, na druhej strane album obsahuje aj našu asi najmetalovejšiu skladbu „This World Is War“. Trošku sme sa snažili posunúť ďalej a trochu coreových prvkov sme použili v „Crucifixion DeLuxe“, ktorá vyšla výborne, Soňa tam dala nenormálny blízkovýchodný vokál. Najväčšie hitové ambície a teda najpriamočiarejšie songy sú „Evilution“ a „Mother Is Dying“, ktoré sa ukazujú aj na koncertoch zatiaľ veľmi sľubne. Podľa mňa ide o našu typickú tvár aj keď album je nezameniteľný s ostatnými. Tiež si myslím, že po zvukovej stránke sa nám podarilo urobiť väčší krok vpred a „The 7th Queen Enthroned“ je učite náš najlepšie znejúci album.
Personální změny vás pronásledují prakticky celou dobu, co existujete. Když si čtu sestavy na vašich nahrávkách, pořád nějaké změny, i Witch na chvíli zmizela... Je jasné, že GALADRIEL rovná se Dodo. Co by se stalo, kdybys odešel? Podle všeho by to byl konec kapely... Napadlo Tě to někdy?
Takto, je jasné, že keby som sa na to ja vykašľal, asi by to kapela neprežila. Ale je nutné povedať, že formulka GALADRIEL rovná sa Dodo je trochu pritiahnutá za vlasy, pretože ja by som takisto bez ostatných hudobníkov nezmohol nič. Či už je to spolupráca s Tomaxom alebo na predchádzajúcom albume so Skkipim, tak vždy boli práve gitaristi veľkou súčasťou celkového zvuku a výrazným spôsobom prispeli k vytvoreniu samotných skladieb. Takže áno, možno som ten hnací motor, ale bez ďalších skvelých ľudí, s ktorými som mal tú česť spolupracovať na našich albumoch, by nebolo čo riešiť. Mal som aj ja samozrejme nejakú tú krízu, najmä v časoch, keď v kapele z ničoho nič ostali dvaja-traja ľudia a bolo treba všetko budovať nanovo... to sú také momenty, kedy človek naozaj zvažuje, či to za to ešte stojí. Každopádne, nový album je pre mňa jasným signálom, že to za to stálo (smiech).
Jak to vlastně máte se sestavou dnes? Když si pročtu dostupné informace, tak CD nabubnoval Jan Valer Tornad (jinak ČAD), ale na Bandzone máte jako bubeníka uvedeného Jana Ivana, a aby se to nepletlo, tak na oficiálních stránkách je jako hostující bubeník napsán Matej Ferianc. Kdo s vámi jezdí hrát koncerty?
(Smiech), chápem, že v tom máš hokej. Takto na BandZone som to už opravil, vďaka za upozornenie. Jan Valér Tornád a Jan Ivan je tá istá osoba. Jano s nami pracoval na nových skladbách a nahral s nami album, za čo som mu veľmi povďačný. Je to jeden z najlepších muzikantov, s ktorými som mal možnosť hrať. Samozrejme je dostatočne zaneprázdnený v domovských kapelách ČAD a VANDALI a tak nie je možné s ním hrávať aj naživo. Preto sme oslovili ďalšieho šikovníčka Mateja Ferianca z kapely SIC, ktorý s nami teraz jazdí na koncerty ako bicman. Na poste doprovodného gitaristu momentálne u nás pôsobí Peter Lipovský (ex-ŠVABLAST, ex-DOGMA). Hádam sa nám podarí udržať pokope túto zostavu čo najdlšie, pretože mám po dlhšom čase pocit, že veci idú dobre.
Jak to momentálně vypadá s koncerty na Slovensku? U nás je jich spousta, ale chodí na ně spíš míň než víc lidí, často to končí dost tragicky – a nemyslím jen finanční stránku, ale to, že kapely hrají pro dvacet třicet lidí. Kolik fanoušků třeba dorazilo na váš křest v prosinci? Jak akce dopadla – byli jste spokojeni?
Koncerty na Slovensku sú na tom podobne. Čím je ich viac, tak tým prirodzene chodí menej ľudí, pretože ľudia sú postupne koncertami presýtení. V Bratislave to cítiť o to viac, pretože tu je každý víkend niekoľko akcií, prípadne sa tu v priebehu týždňa zastavia nejaké väčšie kapely. My sme mali na krste biednych osemdesiat ľudí. Je to dosť málo, ale vybrali sme si maličký klub, kde sa až tak moc nechodí. Ale chceli sme mať na tomto krste takú komornejšiu atmosféru. Odozva bola skvelá, ale aj tak som očakával aspoň o polovicu viac ľudí. Uvidíme, ako dopadnú dva koncerty, ktoré nás v Bratislave čakajú v marci. Dúfam, že príde viac ľudí a aspoň tak trochu zaspomíname na staré dobré časy, keď sa chodilo na koncerty v húfoch.
Před nedávnem jste hráli v Německu. Jeli jste tam s jistotou, že lidi přijdou a že vám pořadatel aspoň zaplatí cestu, nebo prostě výlet, trochu do neznáma, za tzv. doordeal?
Do Nemecka, konkrétne do klubu From Hell v Erfurte, sme cestovali s tým, že máme zabezpečené financie, nech akcia dopadne akokoľvek. A je pravda, že tam teda moc ľudí nebolo. Problém trochu vidím v dramaturgii celej akcie, kde ku dvom slovenským kapelám (v podstate takmer neznámym miestnemu publiku) priradil organizátor dve takmer neznáme nemecké bandy. Takže to ani nemohlo inak dopadnúť ako fiaskom. Každopádne, klub je to skvelý, zvuk, svetlá výborné a dostali sme zaplatené tak jako sme sa dohodli. Som ale spokojný, pre nás to bola jedna z viacerých stmelovacích akcií novej zostavy a to je pre nás dôležité. Určite by som bol radšej, keby tam prišlo viac ľudí, ale nemali sme to ako ovplyvniť.
Jezdíte na stejná místa za stejnými pořadateli, abyste měli jistotu, že ta akce bude mít nějakou úroveň? Řeknu Ti podle pravdy – když uspořádáme koncert GALADRIEL u nás (okresní město, 25 000 obyvatel), přijde nějakých 40 – 50 lidí, a to ještě záleží s kým byste hráli, takže se nevybere ani na cestu... Německo je sice ekonomicky jinde, ale ani tam prý nechodí do klubů davy...
Áno, snažíme sa kontaktovať sa s organizátormi, s ktorými sme už predtým prišli do kontaktu. Aj táto akcia v Erfurte patrí medzi také. Prípadne si overujeme organizátorov u spriaznených kapiel, tak ako aj organizátori si overujú kapely u kolegov. Návštevnosť undergroundových akcií je trochu problém. V Nemecku napríklad teraz dosť fičí folk metal a rôzne tieto vikingské a keltské záležitosti. Na takéto kapely tam príde okolo 150 - 200 ľudí. Čo sa týka Československa, tak tu do hry vstupuje mnoho ďalších faktorov ako termín výplat, športové podujatia, vo veľkých mestách ďalšie súbežné akcie rovnakého zamerania a podobne. Jako som spomínal, ľudia sú už presýtení koncertami a najmä undergroundovými. Častokrát ani väčšia zahraničná kapela nedokáže naplniť klub, takže nie je to dnes ľahké.
The 7th Queen Enthroned jste vydali u Gothoom Prod. Předtím jste byli u Metal Age – ti přestali fungovat, nebo jste se nedohodli? Gothoom vypadají jako nejaktivnější slovenská firma – jak jste se k nim dostali? Oslovili oni vás, nebo vy je? Co vám může v dnešní době label nabídnout? Nezvládli byste si vydat CD sami? Co tak vím, tak prakticky žádná firma dnes kapele nezaplatí studio, často si muzikanti musí připlatit i na vydání...
Metal Age stále existujú, aj keď momentálne trochu hybernujú. Blížil sa termín, kedy sme plánovali vstúpiť do štúdia a v tom čase prišla aj ponuka od Gothoom Productions. Dohodli sme sa na podmienkach, ktoré nám Metal Age nevedeli v tom čase a v kondícií, v ktorej sa aktuálne nachádzali, ponúknuť. Preto sme sa rozhodli pre Gothoom Productions. Samozrejme dôležitý bol aj fakt, že sme videli, že toto vydavateľstvo je veľmi aktívne, čo nás povzbudilo. Uvidíme, ako sa budú veci vyvýjať v budúcnosti... Peter Beťko z Gothoom Productions si toho na seba zobral strašne veľa a patrí medzi ľudí, ktorí nenechajú svoje veci riadiť niekým iným, takže sa často dostáva do časových tlakov (smiech). Ale je zapálený pre vec a to je dôležité. A čo sa týka tej druhej časti otázky... Možno by sme si mohli CD vydať aj sami, ale spôsobilo by nám to enormné ekonomické zaťaženie, ktoré sme si aktuálne nemohli dovoliť.
V jakém nákladu jste nechali CD vylisovat? Dřív se CD prodávaly dobře, dnes si troufnu tvrdit, že kapela vašeho formátu, tím myslím všeobecně známá, s bohatou historií, prodá celkem rychle cca 100 kusů a pak to jde pomalu, po jednom dvou kusech na koncertech a sem tam si to někdo objedná přes web. Nebo máte jiné, lepší zkušenosti?
Je to tak trochu ako hovoríš s tým rozdielom, že aj v tej druhej (pomalej) vlne to ide trochu lepšie, ako sme možno čakali. Hneď po vydaní albumu to bolo samozrejme najsilnejšie a doslova som chodil každý deň na poštu s niekoľkými obálkami. Snažíme sa to ale naďalej tlačiť a chodia nám stále priebežne nové objednávky. Myslím, že ten album je celkom úspešný, z čoho mám radosť. A aj podľa slov Petra z Gothoom Productions si album vedie dobre. Nie som si istý, či môžem hovoriť o konkrétnych číslach, čo sa nákladu týka. Poviem len, že to bol o čosi menší náklad ako pri našom predchádzajúcom albume, ktorý vyšiel pred piatimi rokmi. Situácia sa zmenila a všetci vieme, kde sa nachádza predaj nosičov. Sme ale spokojní.
Co promotion? Děláte nějak cíleně, nebo to necháváte tak nějak plynout? Kolik CD rozešlete na recenze ve hmotné podobě a kam? Snažíte se i o elektronické promotion, oslovujete novináře v zahraničí s tím, aby si materiál pro potřebu recenze stáhli? Když vidím, kolik mailů neustále chodí jen nám, malému českému zinu, nedokážu si představit, kolik toho musí přijít do velkých médií v Německu a hlavně kolik toho padne na úrodnou půdu. Na Fobii to končí tak, že to všechno mažeme a nic nestahujeme, nebaví nás recenzovat MP3... (úsměv)
Nejaké disky sme rozposielali, ale väčšinou len do printových médií. Tak ako vravíš, že vás na Fobii nebaví recenzovať MP3, tak nás zase nebaví rozposielať fyzické CD do webzinov (smiech). Osobne to beriem tak, že webziny sú digitálna forma magazínu, ktoré majú okrem iného oveľa nižšie náklady na prevádzku, preto si myslím, že by sa mali uspokojiť aj s digitálnou formou promáčov. Navyše pri tlačených magazínoch je to tak, že existujú už len tie lepšie, pretože tie slabšie jednoducho situácia na trhu zlikvidovala. Samozrejme, tu tiež platí, že nie všetky sa s vami budú baviť. Je veľa printových médií, ktoré fungujú spôsobom zaplať a si tam. Sú ale aj také, ktoré stoja na undergroundových a nezávislých základoch a pamätajú odkiaľ prišli. Tie nemajú problém s menej známymi bandami. Ohladom webzinov, napríklad pri Fobii je aspoň záruka kvality, pretože ste na scéne dlho a viete odkiaľ fúka vietor, preto máte možno právo dožadovať sa fyzického média, respektíve klásť si podmienky. Je ale mnoho webzinov, ktoré fungujú v podstate len kvôli promáčom a akreditáciám na koncerty a festivaly. Takýmto webzinom rozhodne CD neposielame. A čo sa týka skúsenosti zo zahraničím. Je to rôzne. Niektoré webziny si rovno pýtali MP3, pretože fungujú globálne a každý redaktor je niekde inde. Vlastne si práve uvedomujem, že do zahraničného webzinu sme neposlali ani jedno fyzické CD...
Dá se říct, že v případě The 7th Queen Enthroned jste nic nepodcenili. Pohráli jste si se zvukem, máte pěkný obal. Začneme zvukem, který jste pořizovali v několika studiích – proč? Hrály v tom roli finance, nebo něco jiného?
Áno. Aj finančná stránka hrala svoju úlohu. Na druhej strane aj fakt, že štúdio 999 bolo vtedy ešte na pôvodnej adrese, v jednej dedine za Dunajskou Stredou a to v čase, kedy sme plánovali nahrávať gitary, spôsobovalo trochu problém s logistikou, pretože náš gitarista Tomax v tom čase finišoval s prípravami na Eurovíziu a potreboval byť takmer stále v Bratislave. Preto sme sa rozhodli nahrávať gitary v bratislavskom štúdiu Kamoto. Dnes je štúdio 999, ktoré bolo pri tejto nahrávke to nosné, presťahované do Bratislavy, takže by to bolo jednoduchšie. V konečnom dôsledku sme so zvukom spokojní, aj keď samozrejme je tam niekoľko vecí, ktoré by sme chceli mať inak. Ale museli sme sa prispôsobiť našim finančným a časovým možnostiam (smiech).
Na obalu máte pěknou fotku pěkné baby. (úsměv) To je určitě lepší, než tam mít škaredého chlapa. (smích) Ale vy nejen, že máte fešandu, ale dokonce zahraniční modelku, nebo jak Lizzy Meow lépe nazvat. Já si ji vygoogloval a ona je to slečna žijící v Rakousku, živící se svým tělem, nikoliv tak, jak si někdo teď myslí, ale jako profi fotomodelka... Jak jste se k ní dostali? Focení probíhalo za vaší účasti, na Slovensku, nebo někde čert ví kde? Na kolik peněz taková sranda přišla?
Pred niekoľkými rokmi naša speváčka Witch robila maskérku modeliek na jednej latexovej show vo Viedni a práve tam bola Lizzy akousi hlavnou postavou večera. Keď sme sa zaoberali myšlienkou obalu nového albumu, tak prišlo na to, že by sme tam mohli mať nejakú ženu stelesňujúcu úpadok a dekadenciu ľudstva. Určite sme nechceli mať na obale Slovenku, ktorú by polka scény poznala. Preto vznikla myšlienka osloviť Lizzy, ktorá je absolútna profesionálka, navyše naklonená rôznym netradičným témam a výzvam. Fotilo sa to v jednom ateléri vo Viedni, kam som vybehol spolu s fotografom Mariusom Sachtikusom a v podstate za nejaké tri hodiny sme mali vymaľované aj s maskérskymi prácami ďalšej rakúšanky Nadji Hluchowsky. Marius nafotil zhruba tristo fotografií a Lizzy bola na 90 % fotografiách použiteľná, takže zabralo asi dva týždne, kým sme vybrali fotku na obal (nakoniec sme ich použili viac). Nebolo to lacné, ale vzhľadom na to, že sme sa tak trochu poznali a téma a okolnosti Lizzy oslovili na toľko, že proste chcela byť toho súčasťou, dohodli sme sa na veľmi férových a pre nás realizovateľných podmienkach.
Jestli se nepletu, dřív jste v textech kladli důraz na témata spojená s ochranou životního prostředí. Přijde vám to pořád aktuální? Když si čtu takovou Mother Is Dying, kde se to hemží kritikou chování lidí, ropou v mořích, jedy v ovzduší... a končí to prosbami k ochraně přírody... Nic proti tomu, ale má to dnes na lidi nějaký vliv, tohle „kázání“? Když srovnám úroveň ochrany životního prostředí dnes a před pádem komunismu, je to dnes několikanásobně lepší a moc možností, jak ještě ochranu zlepšit, nevidím...
Takto. Naše texty odrážajú naše pocity. Sú to reakcie na určité podnety, ktoré vnímame a ktoré sa nás dotýkajú. Nejde teda o žiadne kázanie, my tvrdohlavo nepresadzujeme nejaké svoje postoje, netvrdíme, že to, čo spievame v skladbách je jediná pravda a ľudia si majú z toho zobrať príklad. Sú to pocitové výpovede a reakcie na to, čo sa okolo nás deje a my ich proste potrebujeme dať zo seba von. Téma ochrany životného prostredia je človeče aktuálna stále. Jasné, že pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi na to každý sral oveľa viac. Ale ten problém tu je a nezmenšuje sa. A ja zas mám pocit, že sa zväčšuje. Myslíš, že by sme stále používali ropu ako hlavný pohonný nástroj, keby v tom nebola politika finančných skupín a mocných jednotlivcov? Veď progres ide tak rýchlo... Ľadovce sa nám topia, čo spôsobuje klimatické zmeny, ktoré majú dopad na život mnohých druhov zvierat. Keď sa klimatické zmeny začnú dotýkať aj existencie ľudí, začne migrácia a vznikne mnoho konfliktov... atď...
Název vaší kapely má samozřejmě předobraz v postavě z Tolkienových knih, tenkrát ještě nebyly natočeny tři slavné velkofilmy. Když se objevily, líbily se vám, resp. líbí se vám pořád? Jak jste spokojení s tím, jak ve filmech „dopadla“ Galadriel?
Mne sa tie filmy páčili. Nie som až taký fanatik, aby mi vadilo, že nie všetko bolo do detailu podľa predlohy. Kate Blanchett zvládla svoju úlohu skvele a rola Galadriel sa mi páčila. Bol som spokojný...
S jakými ambicemi dnes GALADRIEL fungují? Máte ještě pořád nějaké větší plány a sny, nebo jste smíření s realitou danou třeba už tím omezeným trhem Slovenska a Česka, kam asi cílíte nejvíce? Je to už jen koníček na vyplnění volného času, nebo pořád něco víc?
Toto je fakt ťažká otázka. Keby to bol len koníček na vyplnenie voľných chvíľ, asi by sme to nikam nedotiahli. Pre mňa je táto kapela životný štýl. Fungujem s tou kapelou od svojich šestnástich-sedemnástich rokov a keďže mám teraz tridsaťštyri, tak môžem povedať, že tou kapelou žijem polku svojho života. Samozrejme, dnes to už nie je o tom mladíckom nadšení a netrávime spolu 90 % voľného času ako kedysi. Napriek tomu máme stále nejaké predstavy a vízie, ktoré chceme dosiahnuť a naplniť, bez toho by sa to asi nedalo udržať. Vždy musíš mať nejaký cieľ. Týmto novým albumom „The 7th Queen Enthroned“ sme urobili ďalší krok, pretože sme s albumom spokojní a máme z neho naozaj dobrý pocit.
Jestli máte dojem, že jsme na něco zapomněli, tady je prostor pro vaše další myšlenky...
Bol to skvelý rozhovor a momentálne ma ani nenapadá, čo by som dodal (smiech). Vlastne áno. V skladbe „Still Not Dead Enough“ nám hosťuje spevák Sakis Tolis z Rotting Christ, čo zaraďujem medzi svoje osobné splnené sny (smiech). Ďakujeme za podporu v dátovom priestore Fobia zinu. Prajem všetkým, ktorí sa prečítali až sem šťastný život.
www.galadriel.sk
Zdravím GALADRIEL. Jestli se nemýlím, na Fobii jste zatím na otázky neodpovídali, tak snad nevadí, když zabrousíme i do minulosti... Ale začneme současností – před nedávnem vám vyšlo už sedmé album, po pěti letech od toho předchozího. Proč vám to trvalo tak dlouho? Skládali jste nové skladby celých pět let, nebo jste si po vydání minulé desky dali pauzu? Vzniklo třeba během těch let více skladeb, než jich je na albu, takže jste nějaké odložili, nebo dokonce vyhodili?
Ahoj. Samozrejme, po vydaní predchádzajúceho albumu sme sa nejaký čas venovali koncertovaniu. Následne sme riešili nejaké tie personálne rošády, ktoré nám to tiež neuľahčili. Novému materiálu sme sa začali venovať niekedy začiatkom roka 2010. Postupne sme si nahrávali do kompov demáče, ktoré prechádzali sytom a napokon sme sa venovali len tým témam, ktoré sme považovali za tie najlepšie. Bolo mnoho nápadov, aj dobrých, ktoré ostali nakoniec bokom, ale to je normálne. Možno sa k nim neskôr vrátime, keď sa nám budú hodiť do nejakých budúcich tém. Viem, že päť rokov je veľa a verím, že na ďalší album nebudeme tak dlho čakať. Momentálne sa nachádzame v takom stave, že trochu načerpáme nové inšpirácie a určite z nás začnú postupne vyliezať nové skladby.
Vidíte nějaké podstatné rozdíly v hudební rovině mezi novinkou a předchozími alby? Na co byste chtěli fanoušky hlavně upozornit, aby si toho nezapomněli při poslechu všimnout?
Už na predchádzajúcich albumoch sme sa pomaly vzdialili z doomových vôd. Je pár ľudí, ktorí nám to trochu zazlievajú. Nový album je takisto skôr v strednom či rýchlejšom tempe aj keď podľa môjho názoru v každej skladbe cítiť, odkiaľ prichádzame. Je možné, že na ďalšom albume bude tých doomových momentov viac. Každopádne, teraz to vypálilo takto. Skladby sú trochu priamočiarejšie, možno s istým rockovým základom v aranžmánoch, na druhej strane album obsahuje aj našu asi najmetalovejšiu skladbu „This World Is War“. Trošku sme sa snažili posunúť ďalej a trochu coreových prvkov sme použili v „Crucifixion DeLuxe“, ktorá vyšla výborne, Soňa tam dala nenormálny blízkovýchodný vokál. Najväčšie hitové ambície a teda najpriamočiarejšie songy sú „Evilution“ a „Mother Is Dying“, ktoré sa ukazujú aj na koncertoch zatiaľ veľmi sľubne. Podľa mňa ide o našu typickú tvár aj keď album je nezameniteľný s ostatnými. Tiež si myslím, že po zvukovej stránke sa nám podarilo urobiť väčší krok vpred a „The 7th Queen Enthroned“ je učite náš najlepšie znejúci album.
Personální změny vás pronásledují prakticky celou dobu, co existujete. Když si čtu sestavy na vašich nahrávkách, pořád nějaké změny, i Witch na chvíli zmizela... Je jasné, že GALADRIEL rovná se Dodo. Co by se stalo, kdybys odešel? Podle všeho by to byl konec kapely... Napadlo Tě to někdy?
Takto, je jasné, že keby som sa na to ja vykašľal, asi by to kapela neprežila. Ale je nutné povedať, že formulka GALADRIEL rovná sa Dodo je trochu pritiahnutá za vlasy, pretože ja by som takisto bez ostatných hudobníkov nezmohol nič. Či už je to spolupráca s Tomaxom alebo na predchádzajúcom albume so Skkipim, tak vždy boli práve gitaristi veľkou súčasťou celkového zvuku a výrazným spôsobom prispeli k vytvoreniu samotných skladieb. Takže áno, možno som ten hnací motor, ale bez ďalších skvelých ľudí, s ktorými som mal tú česť spolupracovať na našich albumoch, by nebolo čo riešiť. Mal som aj ja samozrejme nejakú tú krízu, najmä v časoch, keď v kapele z ničoho nič ostali dvaja-traja ľudia a bolo treba všetko budovať nanovo... to sú také momenty, kedy človek naozaj zvažuje, či to za to ešte stojí. Každopádne, nový album je pre mňa jasným signálom, že to za to stálo (smiech).
Jak to vlastně máte se sestavou dnes? Když si pročtu dostupné informace, tak CD nabubnoval Jan Valer Tornad (jinak ČAD), ale na Bandzone máte jako bubeníka uvedeného Jana Ivana, a aby se to nepletlo, tak na oficiálních stránkách je jako hostující bubeník napsán Matej Ferianc. Kdo s vámi jezdí hrát koncerty?
(Smiech), chápem, že v tom máš hokej. Takto na BandZone som to už opravil, vďaka za upozornenie. Jan Valér Tornád a Jan Ivan je tá istá osoba. Jano s nami pracoval na nových skladbách a nahral s nami album, za čo som mu veľmi povďačný. Je to jeden z najlepších muzikantov, s ktorými som mal možnosť hrať. Samozrejme je dostatočne zaneprázdnený v domovských kapelách ČAD a VANDALI a tak nie je možné s ním hrávať aj naživo. Preto sme oslovili ďalšieho šikovníčka Mateja Ferianca z kapely SIC, ktorý s nami teraz jazdí na koncerty ako bicman. Na poste doprovodného gitaristu momentálne u nás pôsobí Peter Lipovský (ex-ŠVABLAST, ex-DOGMA). Hádam sa nám podarí udržať pokope túto zostavu čo najdlšie, pretože mám po dlhšom čase pocit, že veci idú dobre.
Jak to momentálně vypadá s koncerty na Slovensku? U nás je jich spousta, ale chodí na ně spíš míň než víc lidí, často to končí dost tragicky – a nemyslím jen finanční stránku, ale to, že kapely hrají pro dvacet třicet lidí. Kolik fanoušků třeba dorazilo na váš křest v prosinci? Jak akce dopadla – byli jste spokojeni?
Koncerty na Slovensku sú na tom podobne. Čím je ich viac, tak tým prirodzene chodí menej ľudí, pretože ľudia sú postupne koncertami presýtení. V Bratislave to cítiť o to viac, pretože tu je každý víkend niekoľko akcií, prípadne sa tu v priebehu týždňa zastavia nejaké väčšie kapely. My sme mali na krste biednych osemdesiat ľudí. Je to dosť málo, ale vybrali sme si maličký klub, kde sa až tak moc nechodí. Ale chceli sme mať na tomto krste takú komornejšiu atmosféru. Odozva bola skvelá, ale aj tak som očakával aspoň o polovicu viac ľudí. Uvidíme, ako dopadnú dva koncerty, ktoré nás v Bratislave čakajú v marci. Dúfam, že príde viac ľudí a aspoň tak trochu zaspomíname na staré dobré časy, keď sa chodilo na koncerty v húfoch.
Před nedávnem jste hráli v Německu. Jeli jste tam s jistotou, že lidi přijdou a že vám pořadatel aspoň zaplatí cestu, nebo prostě výlet, trochu do neznáma, za tzv. doordeal?
Do Nemecka, konkrétne do klubu From Hell v Erfurte, sme cestovali s tým, že máme zabezpečené financie, nech akcia dopadne akokoľvek. A je pravda, že tam teda moc ľudí nebolo. Problém trochu vidím v dramaturgii celej akcie, kde ku dvom slovenským kapelám (v podstate takmer neznámym miestnemu publiku) priradil organizátor dve takmer neznáme nemecké bandy. Takže to ani nemohlo inak dopadnúť ako fiaskom. Každopádne, klub je to skvelý, zvuk, svetlá výborné a dostali sme zaplatené tak jako sme sa dohodli. Som ale spokojný, pre nás to bola jedna z viacerých stmelovacích akcií novej zostavy a to je pre nás dôležité. Určite by som bol radšej, keby tam prišlo viac ľudí, ale nemali sme to ako ovplyvniť.
Jezdíte na stejná místa za stejnými pořadateli, abyste měli jistotu, že ta akce bude mít nějakou úroveň? Řeknu Ti podle pravdy – když uspořádáme koncert GALADRIEL u nás (okresní město, 25 000 obyvatel), přijde nějakých 40 – 50 lidí, a to ještě záleží s kým byste hráli, takže se nevybere ani na cestu... Německo je sice ekonomicky jinde, ale ani tam prý nechodí do klubů davy...
Áno, snažíme sa kontaktovať sa s organizátormi, s ktorými sme už predtým prišli do kontaktu. Aj táto akcia v Erfurte patrí medzi také. Prípadne si overujeme organizátorov u spriaznených kapiel, tak ako aj organizátori si overujú kapely u kolegov. Návštevnosť undergroundových akcií je trochu problém. V Nemecku napríklad teraz dosť fičí folk metal a rôzne tieto vikingské a keltské záležitosti. Na takéto kapely tam príde okolo 150 - 200 ľudí. Čo sa týka Československa, tak tu do hry vstupuje mnoho ďalších faktorov ako termín výplat, športové podujatia, vo veľkých mestách ďalšie súbežné akcie rovnakého zamerania a podobne. Jako som spomínal, ľudia sú už presýtení koncertami a najmä undergroundovými. Častokrát ani väčšia zahraničná kapela nedokáže naplniť klub, takže nie je to dnes ľahké.
The 7th Queen Enthroned jste vydali u Gothoom Prod. Předtím jste byli u Metal Age – ti přestali fungovat, nebo jste se nedohodli? Gothoom vypadají jako nejaktivnější slovenská firma – jak jste se k nim dostali? Oslovili oni vás, nebo vy je? Co vám může v dnešní době label nabídnout? Nezvládli byste si vydat CD sami? Co tak vím, tak prakticky žádná firma dnes kapele nezaplatí studio, často si muzikanti musí připlatit i na vydání...
Metal Age stále existujú, aj keď momentálne trochu hybernujú. Blížil sa termín, kedy sme plánovali vstúpiť do štúdia a v tom čase prišla aj ponuka od Gothoom Productions. Dohodli sme sa na podmienkach, ktoré nám Metal Age nevedeli v tom čase a v kondícií, v ktorej sa aktuálne nachádzali, ponúknuť. Preto sme sa rozhodli pre Gothoom Productions. Samozrejme dôležitý bol aj fakt, že sme videli, že toto vydavateľstvo je veľmi aktívne, čo nás povzbudilo. Uvidíme, ako sa budú veci vyvýjať v budúcnosti... Peter Beťko z Gothoom Productions si toho na seba zobral strašne veľa a patrí medzi ľudí, ktorí nenechajú svoje veci riadiť niekým iným, takže sa často dostáva do časových tlakov (smiech). Ale je zapálený pre vec a to je dôležité. A čo sa týka tej druhej časti otázky... Možno by sme si mohli CD vydať aj sami, ale spôsobilo by nám to enormné ekonomické zaťaženie, ktoré sme si aktuálne nemohli dovoliť.
V jakém nákladu jste nechali CD vylisovat? Dřív se CD prodávaly dobře, dnes si troufnu tvrdit, že kapela vašeho formátu, tím myslím všeobecně známá, s bohatou historií, prodá celkem rychle cca 100 kusů a pak to jde pomalu, po jednom dvou kusech na koncertech a sem tam si to někdo objedná přes web. Nebo máte jiné, lepší zkušenosti?
Je to tak trochu ako hovoríš s tým rozdielom, že aj v tej druhej (pomalej) vlne to ide trochu lepšie, ako sme možno čakali. Hneď po vydaní albumu to bolo samozrejme najsilnejšie a doslova som chodil každý deň na poštu s niekoľkými obálkami. Snažíme sa to ale naďalej tlačiť a chodia nám stále priebežne nové objednávky. Myslím, že ten album je celkom úspešný, z čoho mám radosť. A aj podľa slov Petra z Gothoom Productions si album vedie dobre. Nie som si istý, či môžem hovoriť o konkrétnych číslach, čo sa nákladu týka. Poviem len, že to bol o čosi menší náklad ako pri našom predchádzajúcom albume, ktorý vyšiel pred piatimi rokmi. Situácia sa zmenila a všetci vieme, kde sa nachádza predaj nosičov. Sme ale spokojní.
Co promotion? Děláte nějak cíleně, nebo to necháváte tak nějak plynout? Kolik CD rozešlete na recenze ve hmotné podobě a kam? Snažíte se i o elektronické promotion, oslovujete novináře v zahraničí s tím, aby si materiál pro potřebu recenze stáhli? Když vidím, kolik mailů neustále chodí jen nám, malému českému zinu, nedokážu si představit, kolik toho musí přijít do velkých médií v Německu a hlavně kolik toho padne na úrodnou půdu. Na Fobii to končí tak, že to všechno mažeme a nic nestahujeme, nebaví nás recenzovat MP3... (úsměv)
Nejaké disky sme rozposielali, ale väčšinou len do printových médií. Tak ako vravíš, že vás na Fobii nebaví recenzovať MP3, tak nás zase nebaví rozposielať fyzické CD do webzinov (smiech). Osobne to beriem tak, že webziny sú digitálna forma magazínu, ktoré majú okrem iného oveľa nižšie náklady na prevádzku, preto si myslím, že by sa mali uspokojiť aj s digitálnou formou promáčov. Navyše pri tlačených magazínoch je to tak, že existujú už len tie lepšie, pretože tie slabšie jednoducho situácia na trhu zlikvidovala. Samozrejme, tu tiež platí, že nie všetky sa s vami budú baviť. Je veľa printových médií, ktoré fungujú spôsobom zaplať a si tam. Sú ale aj také, ktoré stoja na undergroundových a nezávislých základoch a pamätajú odkiaľ prišli. Tie nemajú problém s menej známymi bandami. Ohladom webzinov, napríklad pri Fobii je aspoň záruka kvality, pretože ste na scéne dlho a viete odkiaľ fúka vietor, preto máte možno právo dožadovať sa fyzického média, respektíve klásť si podmienky. Je ale mnoho webzinov, ktoré fungujú v podstate len kvôli promáčom a akreditáciám na koncerty a festivaly. Takýmto webzinom rozhodne CD neposielame. A čo sa týka skúsenosti zo zahraničím. Je to rôzne. Niektoré webziny si rovno pýtali MP3, pretože fungujú globálne a každý redaktor je niekde inde. Vlastne si práve uvedomujem, že do zahraničného webzinu sme neposlali ani jedno fyzické CD...
Dá se říct, že v případě The 7th Queen Enthroned jste nic nepodcenili. Pohráli jste si se zvukem, máte pěkný obal. Začneme zvukem, který jste pořizovali v několika studiích – proč? Hrály v tom roli finance, nebo něco jiného?
Áno. Aj finančná stránka hrala svoju úlohu. Na druhej strane aj fakt, že štúdio 999 bolo vtedy ešte na pôvodnej adrese, v jednej dedine za Dunajskou Stredou a to v čase, kedy sme plánovali nahrávať gitary, spôsobovalo trochu problém s logistikou, pretože náš gitarista Tomax v tom čase finišoval s prípravami na Eurovíziu a potreboval byť takmer stále v Bratislave. Preto sme sa rozhodli nahrávať gitary v bratislavskom štúdiu Kamoto. Dnes je štúdio 999, ktoré bolo pri tejto nahrávke to nosné, presťahované do Bratislavy, takže by to bolo jednoduchšie. V konečnom dôsledku sme so zvukom spokojní, aj keď samozrejme je tam niekoľko vecí, ktoré by sme chceli mať inak. Ale museli sme sa prispôsobiť našim finančným a časovým možnostiam (smiech).
Na obalu máte pěknou fotku pěkné baby. (úsměv) To je určitě lepší, než tam mít škaredého chlapa. (smích) Ale vy nejen, že máte fešandu, ale dokonce zahraniční modelku, nebo jak Lizzy Meow lépe nazvat. Já si ji vygoogloval a ona je to slečna žijící v Rakousku, živící se svým tělem, nikoliv tak, jak si někdo teď myslí, ale jako profi fotomodelka... Jak jste se k ní dostali? Focení probíhalo za vaší účasti, na Slovensku, nebo někde čert ví kde? Na kolik peněz taková sranda přišla?
Pred niekoľkými rokmi naša speváčka Witch robila maskérku modeliek na jednej latexovej show vo Viedni a práve tam bola Lizzy akousi hlavnou postavou večera. Keď sme sa zaoberali myšlienkou obalu nového albumu, tak prišlo na to, že by sme tam mohli mať nejakú ženu stelesňujúcu úpadok a dekadenciu ľudstva. Určite sme nechceli mať na obale Slovenku, ktorú by polka scény poznala. Preto vznikla myšlienka osloviť Lizzy, ktorá je absolútna profesionálka, navyše naklonená rôznym netradičným témam a výzvam. Fotilo sa to v jednom ateléri vo Viedni, kam som vybehol spolu s fotografom Mariusom Sachtikusom a v podstate za nejaké tri hodiny sme mali vymaľované aj s maskérskymi prácami ďalšej rakúšanky Nadji Hluchowsky. Marius nafotil zhruba tristo fotografií a Lizzy bola na 90 % fotografiách použiteľná, takže zabralo asi dva týždne, kým sme vybrali fotku na obal (nakoniec sme ich použili viac). Nebolo to lacné, ale vzhľadom na to, že sme sa tak trochu poznali a téma a okolnosti Lizzy oslovili na toľko, že proste chcela byť toho súčasťou, dohodli sme sa na veľmi férových a pre nás realizovateľných podmienkach.
Jestli se nepletu, dřív jste v textech kladli důraz na témata spojená s ochranou životního prostředí. Přijde vám to pořád aktuální? Když si čtu takovou Mother Is Dying, kde se to hemží kritikou chování lidí, ropou v mořích, jedy v ovzduší... a končí to prosbami k ochraně přírody... Nic proti tomu, ale má to dnes na lidi nějaký vliv, tohle „kázání“? Když srovnám úroveň ochrany životního prostředí dnes a před pádem komunismu, je to dnes několikanásobně lepší a moc možností, jak ještě ochranu zlepšit, nevidím...
Takto. Naše texty odrážajú naše pocity. Sú to reakcie na určité podnety, ktoré vnímame a ktoré sa nás dotýkajú. Nejde teda o žiadne kázanie, my tvrdohlavo nepresadzujeme nejaké svoje postoje, netvrdíme, že to, čo spievame v skladbách je jediná pravda a ľudia si majú z toho zobrať príklad. Sú to pocitové výpovede a reakcie na to, čo sa okolo nás deje a my ich proste potrebujeme dať zo seba von. Téma ochrany životného prostredia je človeče aktuálna stále. Jasné, že pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi na to každý sral oveľa viac. Ale ten problém tu je a nezmenšuje sa. A ja zas mám pocit, že sa zväčšuje. Myslíš, že by sme stále používali ropu ako hlavný pohonný nástroj, keby v tom nebola politika finančných skupín a mocných jednotlivcov? Veď progres ide tak rýchlo... Ľadovce sa nám topia, čo spôsobuje klimatické zmeny, ktoré majú dopad na život mnohých druhov zvierat. Keď sa klimatické zmeny začnú dotýkať aj existencie ľudí, začne migrácia a vznikne mnoho konfliktov... atď...
Název vaší kapely má samozřejmě předobraz v postavě z Tolkienových knih, tenkrát ještě nebyly natočeny tři slavné velkofilmy. Když se objevily, líbily se vám, resp. líbí se vám pořád? Jak jste spokojení s tím, jak ve filmech „dopadla“ Galadriel?
Mne sa tie filmy páčili. Nie som až taký fanatik, aby mi vadilo, že nie všetko bolo do detailu podľa predlohy. Kate Blanchett zvládla svoju úlohu skvele a rola Galadriel sa mi páčila. Bol som spokojný...
S jakými ambicemi dnes GALADRIEL fungují? Máte ještě pořád nějaké větší plány a sny, nebo jste smíření s realitou danou třeba už tím omezeným trhem Slovenska a Česka, kam asi cílíte nejvíce? Je to už jen koníček na vyplnění volného času, nebo pořád něco víc?
Toto je fakt ťažká otázka. Keby to bol len koníček na vyplnenie voľných chvíľ, asi by sme to nikam nedotiahli. Pre mňa je táto kapela životný štýl. Fungujem s tou kapelou od svojich šestnástich-sedemnástich rokov a keďže mám teraz tridsaťštyri, tak môžem povedať, že tou kapelou žijem polku svojho života. Samozrejme, dnes to už nie je o tom mladíckom nadšení a netrávime spolu 90 % voľného času ako kedysi. Napriek tomu máme stále nejaké predstavy a vízie, ktoré chceme dosiahnuť a naplniť, bez toho by sa to asi nedalo udržať. Vždy musíš mať nejaký cieľ. Týmto novým albumom „The 7th Queen Enthroned“ sme urobili ďalší krok, pretože sme s albumom spokojní a máme z neho naozaj dobrý pocit.
Jestli máte dojem, že jsme na něco zapomněli, tady je prostor pro vaše další myšlenky...
Bol to skvelý rozhovor a momentálne ma ani nenapadá, čo by som dodal (smiech). Vlastne áno. V skladbe „Still Not Dead Enough“ nám hosťuje spevák Sakis Tolis z Rotting Christ, čo zaraďujem medzi svoje osobné splnené sny (smiech). Ďakujeme za podporu v dátovom priestore Fobia zinu. Prajem všetkým, ktorí sa prečítali až sem šťastný život.
www.galadriel.sk
