Aktuálně máte venku novou desku, která vychází pět let od minulého alba „Amen“. Co vám tak dlouho vlastně trvalo? Pět let mezi deskami není úplně standardní doba.
Martin Hades: Štandard to nie je, to je pravda. Na nahrávaní „Amenu“ sme sa dosekali tak, že som myslel, že sa na to vyjebem. Chvíľu trvalo sa pozbierať, nájsť a zaučiť basáka po odchode Cabatora.
Album bol teraz premyslenejší. S Gargim sme chodili na pivo. Ja som mu povedal svoju predstavu a on mi povedal, že je to pičovina. Nabudúce prišiel s tým istým ako s vlastným bohovským nápadom. Tak to naberalo obrysy. Do skúšobne som nosil riffy, kombinovali sme ich do skladieb. Trvalo to necelý rok. Štyri predtým sme netvorili nič.
Kubo: Ak si pozrieš tempo, akým vydávame albumy (cca. 1 album každé 4 roky), tak tých 5 rokov nie je nič prekvapivé. Nezvykli sme pracovať štýlom každý rok nová doska, dajme tomu, že sme skôr pohodlnejšia kapela, resp. bývali sme. V poslednom čase sme začali makať viac a to je dobre.
Novinka „Tma“ je tedy venku, jak jste s výsledkem spokojení a čím podle vás může ADACTA zaujmout v té dnešní hromadě kapel?
Martin Hades: Sme veľmi spokojní. Už ale premýšľam, ako to nabudúce urobiť ešte lepšie. Muzika ťa buď chytí, alebo nie. Nechcem si formulovať reklamné slogany na jej obhajobu. Je kapiel naozaj hromada? Existuje niečo ako „dnes už běžný crust“ (citujem niekoho z FOBIE)? Mladí dnes hrajú skôr kokotský deathcore. V Čechách stále frčí krocanský pank. Na Slovensku majú ľudia s kapelami 30-40 rokov. Starí kokoti.
A zase sú kapely, ktoré by mali byť ešte dlho v skúšobni, no majú dosky a turné. Napriek večnému pičungu je všetko ľahšie než v minulosti. A aj tak sa toho moc nerobí. Možno práve preto.
Kubo: Myslím, že vzhľadom na naše schopnosti a dané okolnosti, je ten album výborný a teda sme spokojní: so zvukom, textami, atmosférou dosky, obalom a aj práca na albume bola fajn. Pár detailov by som z dnešného pohľadu zmenil, ale to je bežná vec asi pre každého bubeníka, keď sa z odstupom započúva do svojej nahrávky. Pre mňa to bola zvlášť nová skúsenosť, pretože som po prvý raz v živote nahrával na metronóm, ale stálo to za to, album sa nesie vo výrazne rovnomernejšom tempe (aspoň v porovnaní s našimi predošlými nahrávkami, kde to príliš kolísalo). Takže to bolo dobré rozhodnutie. A čím môžeme zaujať dnes? Úprimne, takúto otázku si nekladiem a je mi to jedno. Robíme veci tak, ako to cítime, tak ako to chceme mať. Prirodzene, že niekoho to to nezaujme, alebo sa mu to vôbec nepáči. To je v poriadku, ale nám je to jedno. Ak to naopak niekoho zaujme, výborne – to si vážime.
Deska vyšla v krásně provedené LP verzi. Vydali jste i CD v digipacku a zaregistroval jsem, že jste dělali nějaký speciální 20kusový box. Vše pěkně zpracované. Grafiku má na starosti kytarista Martin. To je pro kapelu super, mít v kapele takhle schopného člověka. Vydání desky není úplná legrace a sehnat na to pořádný měšec zlaťáků je čím dál těžší. Na realizaci se podílelo několik přispěvatelů, ale nejvíc jste do toho nasypali asi vy sami. Každopádně z vydání je cítit, že nějaké kompromisy a šetření u vás nepřipadalo v úvahu. Gatefold hovoří jasnou řečí. To, že bude deska vypadat, tak jak vypadá, bylo dopředu jasné a nejel přes to u vás vlak? Chtěli jste ji prostě mít perfektní?
Martin Hades: Ďakujem. Pre kapelu je to super, pre mňa robota navyše. Ale robím ju rád. A šetrí to čas a prachy a nervy, keď nemusíme riešiť vizuál s niekým cudzím štýlom pokus-omyl.
Zohnať prachy nie je čím ďalej ťažšie. Naopak. Akurát sme to zbierali po menších sumách od viac ľudí. Za čas, čo existujeme, máme niekoľko kontaktov. Tých pár platní, čo dostaneš za príspevok 100-300 eur sa snáď zbavíš celkom rýchlo.
Keď už sa dostaneme k vydaniu vinylu, tak nech to, kurva, nejako vyzerá. Preto gatefold, laminovaný papier, polakované logá, plagát, nášivka, download kód. Nech je to artefakt, ktorý budú mať ľudia radi doma. Mal som dopredu veľmi konkrétnu predstavu, ako to má vyzerať. Jeden by mohol namietať, že všetky tie serepetičky okolo muziky samotnej sú zbytočné, ale ten jeden nech ide do piče.
Kubo: Maťo to zvládol výborne a áno, je veľká výhoda mať v kapele grafika. Ale to platí o akomkoľvek „špecialistovi” v kapele... ja som napríklad prekladateľ a robil som preklad textov do angličtiny, čo je síce detail, ale tiež by to stálo nejaké prachy navyše, alebo by to urobil niekto zadarmo, ale v tom prípade by to pravdepodobne stálo za hovno. Čo sa týka výpravnosti albumu, po 15 rokoch sme si povedali, že si fakt už zaslúžime poriadnu dosku, čo bude aj nejako vyzerať. A súvisí to aj s tým, že sme proste verili, že ten album je dobrý, že nahrávka dopadla fajn a že si tie songy zaslúžia lepší obal.
Peniaze sme zháňali relatívne ľahko, v podstate sme vybrali viac ako sme potrebovali, a to sme ešte mali v zálohe pár ľudí, ktorých sme nakoniec ani neoslovili. Sami sme do toho dali úplné minimum (pokiaľ nerátaš štúdio samozrejme).
K punk hardcoru patří LP tak nějak automaticky. O tom, že by album vyšlo třeba jen na CD, jste nikdy neuvažovali? Sami jste příznivci desek a kupujete si je?
Martin Hades: K našej kapele vinyl automaticky nepatril. Bohužiaľ. Ďalší neštandard. Prvé dva albumy vyšli iba na CD. Takže áno, uvažovali a aj realizovali. Ako z núdze cnosť. Ja sa moc nebavím s ľuďmi na koncertoch a bez osobného kontaktu a následného priateľského vzťahu ti ľudia s labelmi oserú kokot, nie že by vydávali vinyl, na ktorý sa náklady šplhajú do desaťtisícov Kč. Vydanie prvých albumov dohodol bubeník Kubo. Pomohlo jeho predošlé účinkovanie v Davovke. Teraz veľa zatiahol Pavel z Papagájovho Hlasatele. Všetko pankové si kupujte u neho. Je to férový, dobrý chlap.
Dosky si kupujem. Najdôležitejšiu hudbu chcem mať na vinyle.
Kubo: Osobne je môj vzťah k vinylu neutrálny, nemám gramec a tých cca 50 dosiek, čo mám doma, som dostal do daru, alebo som si ich kúpil v 90. rokoch, keď som ešte býval u mamy a gramec som mal. CD je u mňa mŕtvy formát, nič proti nemu, ale do 10 rokov zanikne. Môžem sa mýliť, ale vôbec by som sa nedivil.
Poslední dobou mi přijde, že i pankáčové řeší, co je to zvuk a chtějí ho mít co nejlepší. Vy jste se vypravili nahrávat do bzeneckého Shaarku, odkud vám vylezl kvalitní zvuk. Jak jste byli s nahráváním spokojeni a dopadl výsledek dle vašich tužeb a představ?
Martin Hades: Chcem počuť všetky nástroje, každý komponent bicích, všetky nahraté vokály. Špina mi nevadí. Nech je zachytená agresivita z pódia.
Pavel Hlavica je profík, ktorý ale robí taký popový zvuk s hlasným vokálom v strede a na každú pripomienku či korekciu reaguje „Jo, jasně. Takhle to bude lepší.“ Aj keď si tie pripomienky navzájom odporujú. Takže to vyžaduje kus pozornosti a sústredeného tlaku, ak si chceš nahrávku ukočírovať smerom k predstave, s akou si tam prišiel. Petr Nejezchleba nahráva všetko poslušne, autisticky, občas sa stratí v riešení zvukových nuáns. Zmysel pre humor a schopnosť rýchleho rozprávania so zaujímavou pointou odhalí až po fajronte, na pive v blízkom Four Roses Pube. Za rok 2015 som bol u nich v Bzenci trikrát a rád sa vrátim znova, takže áno. Som tam spokojný.
Na ďalekom východe Slovenska je štúdio Tetradrot Petra Tatarku z kapely Systemic Damage (nahrávka Konský Kokot od BETONU), ktoré je super a lacné, ale ďaleko. V Bratislave je Pulp a v ňom Matej Turcer z From Our Hands, ktorý je obrovský talent, ale skurvene drahý na naše žebrácke pomery. Shaark je dobrá kvalita. A až zarážajúco lacná.
Kubo: To že ti záleží na kvalite zvuku prichádza s vekom a istými (skromnými) skúsenosťami. Keď máš 20 a hráš hardcore punk, je ti kvalita zvuku asi ukradnutá, hlavne že je to nahlas a že je to nasrané... a myslím, že je to tak normálne a má to tak byť. Tým, že sme neboli v štúdiu prvý, ani tretíkrát, už sme mali lepšiu predstavu, čo by sme chceli. V Shaarku sme sa cítili dobre, je to blízko Bratislavy, mali sme tam skromné, ale postačujúce zázemie a 50 metrov hospoda s čapovaným plzenským. Pomer cena/kvalita je tam podľa mňa super.
ADACTA se v textech na nové desce zabývá spíš formou jistého nihilismu. Politické lamentování podané na zlatém podnose od vás nikdo neuslyší. Kdo má u vás na starosti texty? Řešíte je mezi sebou atd.?
Martin Hades: Nihilizmus, eschatológia… áno. Politické agitky nechcem. Nemáme jednotnú líniu. Ja som asi najbližšie libertariánstvu. Legalizovať zbrane a tvrdé drogy, v ideálnom prípade predávať spolu ako multipack.
Kričíme od zlosti. Na seba a na okolie. Že ťa nikto nebude chápať, rešpektovať či nebodaj uznávať. S tým sa treba vyrovnať. So cťou. Vidieť, čo sú tvoje vlastné zlyhania a chyby a ignorantstvo a nedostatočnosť a zbabelosť a tak ďalej. Nefňukať. Úprimne sa rozpitvať. Ale nebrať sa smrteľne vážne. Nakoniec je to iba rock’n’roll.
Texty píše Gargamel. Niekedy ho s Kubom nasmerujeme inam, keď začne písať o pokri, hracích automatoch a ťažkom živote vo Vrakuni.
Ak mu nejaké chýbajú, spravím ich ja. Píšem v strese, noc pred nahrávaním, pri pive vo Four Roses. Alebo ráno v sprche, hodinu pred nahrávaním. V týchto podmienkach vznikajú dobré veci, za ktoré sa neskôr nehanbím.
Kubo: Máme od 28 do 40 rokov. Pripadal by som si do istej miery čudne v takom veku ešte stále spievať texty o prehnitom systéme, alebo zlých náckoch. Aj texty o cirkvi a náboženstve, večnej to našej inšpirácii, sme hodili za hlavu. To, že náboženstvo je klam, cirkev je stredoveká inštitúcia a nacisti sú špina, to vie každý normálny, zdravo uvažujúci jedinec. Tým by sme fakt nepovedali nič nové. Texty na tejto doske idú do vnútra, sú o nás. V podstate tam nájdeš minimum informácií alebo ak chceš „sdělení“ o vonkajšom svete, takmer všetky texty do jedného vychádzajú zvnútra subjektu: zatrpknutie, zlosť, hnev, úzkosť, závisť, pálenie mostov, rezignácia, kompenzácia a veľa iného... je tam všetko. Ako sa to podarilo, môžu posúdiť iní, my sme spokojní. Môj favorit je „Sám za seba“, robil to síce Martin, ale je to text, s ktorým sa dokážem dokonale identifikovať.
Na jaře vás čeká turné po Německu a Skandinavii. Co od toho turné očekáváte kromě průvanu v peněžence? (úsměv)
Martin Hades: Už sme tam boli minulý rok. Očakávame, že sa vráti zopár ľudí, ktorí nás tam videli. Zažili sme napríklad perfektný koncert v nórskom Osle, na squate Blitz. Snáď prídu ďalší, noví.
Minulé turné sme mali 3 dni bez koncertu, stihli pokukať všetky dôležité škandinávske metropoly, múzeum vikingských lodí a prerobili sme len cca tisíc Kč na hlavu. Ak to vyjde nejako podobne, budeme spokojní.
Kubo: Prievan v peňaženke? Ani nie, minulý rok to vlastne dopadlo v miernom mínuse jedine preto, že nám vo Švédsku na poslednú chvíľu zrušili dva koncerty, takže som v tomto smere optimista.
My sme vlastne nikdy neboli kapela, čo robí turné, napriek viacerým ponukám sme boli dosť leniví pustiť sa do toho. Až po dlhých rokoch sme sa v 2014 do toho pustili a zistili sme, že nás to celkom baví. Čo očakávame? Záchvaty smiechu v dodávke pri Gargamelových vtipoch. Chlastanie piva už od rána. Spoznávanie nových miest a ľudí, spoznávanie miestnej kuchyne... kocovinu v dodávke, tanec na trajekte s vyslúžilcami fínskych mierových zborov, aplikáciu stimulantov pred kamerou fínskej televízie, imaginárne flirtovanie so 100kilovými ruskými colníčkami. Skrátka samé seriózne veci.
V minulosti už jste na zahraničním turné byli. Koncertování v cizině, když nepočítám Čechy, se nevyhýbáte a když je možnost cestujete rádi? Jak zvládáte dlouhé přejezdy, spaní – nespaní a vůbec ty věci okolo?
Martin Hades: Prvé naozajstné turné sme absolvovali po štrnástich rokoch existencie kapely. Neštandard. A trochu hanba.
Cestujem rád, žiadny problém. Som rád za volantom (ale nie po koncerte, lebo slopem). Ak sa iba veziem, tak čítam alebo rozmýšľam. Veci, na ktoré inokedy nie je buď čas alebo vôľa. Zavretý v káre nemáš na výber.
Najdlhší prejazd bol Petrohrad – Bratislava na šupu. 2000 km v starom Tranzite za 26 hodín. Peklo. Zničené telá, zmuchlané mysle.
Po pár dňoch na turné chytíš rytmus, ktorý ti dovolí prežiť. Piješ pivo od rána, aby sa ti lepšie spalo v aute, večer sa šetríš a vyhýbaš tvrdému chlastu. Každú možnosť sa dôstojne vysrať a osprchovať musíš využiť, aj keď to nevyzerá akútne. Pre znesiteľnú náladu musíš minimalizovať svoj vplyv na ostatných. Nerozprávať priveľa, nesťažovať sa, nerobiť si sebecké plány, ako naložiť s dňom.
Vec, ktorú bytostne nenávidím, no nedá sa jej vyhnúť, je čakanie na mieste pred koncertom. Hodiny a hodiny niekde v hospode ma zožierajú zvnútra, zabíjajú. Za možnosť prísť 5 minút pred vystúpením som ochotný urobiť veľa. Sám zatiahnem časť cesťáku, skrátim/predĺžim set na povel, olížem tvojej mamke spotené cecky… čo chceš.
Kubo: V tomto to mám naopak – rád zevlujem aj na mieste koncertu (samozrejme ak sú tam zaujímaví ľudia, známi, alebo je proste čo robiť), ale inak súhlas. Všetci cestujeme radi, radi spoznávame nové mestá a miesta, takže „turizmus“ je súčasťou tohto celého. Keďže som už oficiálne v strednom veku, osobne nedám dopostiť na výdobytky farmaceutického priemyslu (ibalgin, melatonin a tiež štuple do uší), ktoré mi dávajú na turné rovnováhu a možnosť spať aspoň tých 5 – 6 hodín. A potom veľa piva. Aj cez deň. Dostatok zdravého jedla. A panáky. Knihy. Stimulanty. Utlmováky. Keď sa k sebe ľudia chovajú ohľaduplne, všetko sa dá zvládnuť. Aj 2000 km z Petrohradu do Bratislavy za 26 hodín.
Jste aktivní na sociálních sítích. Jste vůbec pankáčové, když používáte Facebook? (úsměv) Jaký máš na veškeré to „punk“ bojkotování (asi víš, co mám na mysli) názor?
Martin Hades: V Brne je vraj prítomnosť na „fejsáči“ prejavom vierolomnosti a konformizmu. Nečudo, veď to bola bašta odporu aj voči kompaktným diskom. Tých sa už obávať netreba, skapali aj bez prispenia pankového bojkotu. Časom asi aj Facebook dopadne ako Myspace. Virtuálny cintorín. Zatiaľ využívame pohodlnosť komunikácie s promotérmi, ľuďmi, čo nás počúvajú, inými kapelami… je to fajn.
Punk by mal byť kritický. Ten náš taký je. Vegánsky rýchly šíp v reklame na Milku, mladí debili s čírami pri jednom stole s náckami v bratislavskom Randali, podpora pochodov za tradičnú rodinu, crowdfundingové kampane, kde si môžeš zaplatiť nosenie aparátu kapele alebo basákove osraté trenky… kritizovať a rýpať treba. Hlavne do vlastných radov. Výhradne o muzike nech je metal.
Kubo: Facebook je nástroj. Podobne ako počítač, automobil, alebo napríklad oheň. Neni ani dobrý, ani zlý. Facebook v rukách kokota je pohroma. Ak ho používa bystrý človek s dobrým úmyslom (nemyslím tým práve teraz nás), môže byť užitočný a prospešný. Čo sa týka druhej časti otázky, najhoršie zo všetkého je rezignovať. Viem, že toto je skôr metalový portál, takže beriem, že mnohí, čo to teraz čítajú, nie sú nadšení, ale pre mňa hardcore vždy bol a stále je oveľa viac než len hudba. Niektoré názory, ktoré som mal v 20 rokoch, boli naivné, ale podstata ostáva. Náš Facebook je vlastne jediné médium, ktoré máme okrem našej hudby. Vždy ho budeme využívať na to, aby sme nahlas povedali, čo sa nám páči a čo nie... viď Matinova odpoveď. Je to naša vec a komu to vadí, môže nás ignorovať, alebo nás hejtovať. Keď kapely rezignujú na politiku, výsledok je katastrofálny. Keď porovnám angažovanosť ľudí v scéne v 90. rokoch a dnes, je to veľmi smutné, predovšetkým na Slovensku. Možno si mnohí metalisti budú krútiť hlavami za to, čo teraz napíšem, ale myslím si, že (veľmi zjednodušene povedané a v pozitívnom zmysle slova) kapely musia fanúšikov vychovávať. Rezignácia na „politiku“ je cesta do pekla.
Další takové téma u vás je „kytarové metalové party“. Nejste už na toto téma alergičtí? Neustále pankáčům vysvětlovat, že fakt metal nehrajete... (úsměv)
Martin Hades: Buďme realistickí a úprimní. To, čo hrám na gitare, je jak od metalistu po mozgovej obrne. Žiadne moc technické finty tam nie sú. Poznámku o metale v našej muzike som počul asi 15x. Sedemkrát pozitívne, sedem negatívne a raz neutrálne, len ako konštatovanie. Vždy čumím cez „kritika“ do diaľky tisícmíľovým pohľadom a mám otvorenú hubu, až kým mi z nej nevytekajú sliny. Nikomu nič nevysvetľujem. Načo?
Kubo: To je subjektívne, pre každého je metal niečo iné. Ale ako píše Martin, je to úplne jedno. Riffy sú takém aké sú a sú dobré. Komu sa nepáčia, má 1000 ďalších kapiel, ktoré sú viac/menej metalové (podľa potreby vyškrtni jedno slovo). Fakt je, že my nie sme metalová kapela, ani nebudeme. A ešte jedna technická od bubeníka. Jedna vec sú gitary a riffy, ktoré môžu podľa niekoho znieť napr. metalovo, ale bicie, ktoré sú na albume, metalové nie sú. Nikdy som nepoužíval a nebudem používať dvojšlapku a 70 percent songov sa nesie v klasickom d-beate. Takže metal? Asi ťažko...
Disclaimer: Vyrastal som na IRON MAIDEN, METALLICE (starej) SEPULTURE (starej) a SLAYERI a stále to mám rád, takže nič proti metalu samozrejme.
Ortodoxnějším posluchačům jste zasadili další ránu ve skladbě „Katastrofy“, kde jste zkombinovali punk, metal a navrch přidali i houslové party… Kdo je tím vinen? (smích)
Martin Hades: Ja. Nápad použiť husle bol môj, keď mi nedvíhal telefón klávesák z gotickej kapely THE LAST DAYS OF JESUS. Klávesy so zvukom varhanov boli prvá voľba. Gucci z TLDOJ je fenomenálny muzikant, ale zároveň vyťažený človek a nemám s ním tak blízky vzťah, aby ma s čistým svedomím nemohol ignorovať. Môže a ignoruje. Som vďačný aj za robotu, čo urobil na prvom albume HERETIXu.
Husle nahral toho času 19ročný Martin Pelikán z moravskej cymbálovej muziky Fryška. Z Kyjova to mal lokálkou na skok. Nástroj si ladí podľa ucha, s inštrukciou „zahraj tam niečo smutné“ to dal na prvú dobrú, pred štúdiom si zapálil cigáro a bol preč. Veľký talent.
Mne je dosť u riti, ak niekto vybočenie z mantinelov vníma ako ranu. Ak sa ti páči, super. Kúp si tričko a vinyl, budeme mať prachy na ďalší album. Ak nepáči, hraj sa s gumeným hovnom. Pripomienky počúvam od ľudí, ktorých rešpektujem za ich vlastnú tvorbu. Aj to len na pol ucha, lebo som idiot.
Kubo: Nebral by som to s tou „ránou“ tak dramaticky. Proste trochu iný song. Ten moment, keď prišiel mladý Pelikán do štúdia a za 5 minút nahral geniálne jednoduchý part do „Katastrof“, stál fakt za to. On tú skladbu (a ani nás myslím...) fakt nikdy predtým nepočul. Priznávam, že som bol najprv skeptický, ale ten chlapec zabil. Som rád, že na tej doske sú rôzne songy. „Katastrofy“ sú myslím náš úplne prvý viacmenej pomalý song po 15 rokoch a hráme ich v polovici setu, čo mi umožní odpočinúť si medzi tými d-beat sypačkami. U mě dobrý...
Otázka přímo na Martina. Jak stíháš všechny tvé kapely? V ADACTA hraješ na kytaru, tím pádem velký díl hudby jde na tvůj vrub, v BETONU zas zpíváš, tudíž poměrně dost ovlivňuješ vyznění kapely. Současně ještě působíš v HERETIX, s kterými jste letos taky vydali desku. Jak bruslíš mezi všemi svými kapelami? Nemáš někdy problém s tím, když se na jedné akci objeví dvě tvé kapely?
Martin Hades: Kapely som naberal postupne, ako sa mi rozpadal vzťah s bývalou frajerkou. Navzájom sme si nedávali, čo sme potrebovali. Postupne som sa vyparil zo spoločného priestoru do skúšobní, krčiem, klubov a áut a dodávok. Krásna žena, ktorú mám vo svojom živote teraz (konečne), je fanynkou nielen mňa, ale aj mojich kapiel. Takže je zatiaľ ľahké v tom pokračovať. Keď ma to prestane baviť, skončím. Myslím kapely.
Dve vystúpenia na jednej akcii zvládam tak, že som začal športovať. Chce to kondičku.
Ak je ADACTA zúfalý krik, BETON ironický úškľabok, tak HERETIX je melancholický smútok. Nie moc vážny. Melodický a tvorivý. Počúvajte hlavne Bulánkovu basu (inak kapelník a duchovný tata BETONu). Krása.
Okrem toho pomáham ešte chlapcom z kapely MUNICIA na basu. Aby toho nebolo málo. To je zase taký budovateľský hardcore, ktorý mi pripomína, že si mám aspoň obdeň zaviazať tenisky a ísť behať, aby som nevyzeral jak 90 kíl tvarohu v mikroténovom sáčku. Pracuj na sebe, na svojej mysli aj tele.
Každá kapela je iná výzva. ADACTA je otázka, či dokážem písať muziku aspoň z časti tak dobrú, ako moje vzory. BETON ma vytrháva z komfortnej zóny nediagnostikovaného Aspergera. Postupne minimalizujem pohyb na pódiu, zároveň zintenzívňujem svoju prítomnosť na ňom. Alchýmia jak na dvore Rudolfa II. HERETIX je ADACTA light, MUNICIA čistý relax.
Ostatní chalani z kapely jsou věrní jen ADACTA, nebo je možno je vidět i v jiných projektech?
Martin Hades: Gargamel robí kurátora výtvarných výstav v bratislavskom klube Fuga. Na iné veci nemá čas. Basák Špendlík žije v Prahe a má tam kapelu GENOM BASTARD. S Viktorom Cicinom organizujú koncerty crustovým kapelám.
Kubo: Hral som na bicie v d-beat revue KRUTÁ ZIMA, ktorá je v permanentom zimnom spánku. Ale raz-dvakrát za rok si ideme zabrnkat a zabékat na nejaký koncert. Mám 2 deti, ktorých prítomnosť ma teší, manželku, s ktorou aj po 16 rokoch stále rád trávim voľný čas vysedávaním na pive, na koncertoch a cvičením v posilovni, takže času je permenatne málo. A okrem toho samozrejme aj dosť veľa pracujem a rád cestujem. Ďalšiu kapelu by som nestíhal.
RECENZE
http://bandzone.cz/adacta
https://www.facebook.com/adactaband
Martin Hades: Štandard to nie je, to je pravda. Na nahrávaní „Amenu“ sme sa dosekali tak, že som myslel, že sa na to vyjebem. Chvíľu trvalo sa pozbierať, nájsť a zaučiť basáka po odchode Cabatora.
Album bol teraz premyslenejší. S Gargim sme chodili na pivo. Ja som mu povedal svoju predstavu a on mi povedal, že je to pičovina. Nabudúce prišiel s tým istým ako s vlastným bohovským nápadom. Tak to naberalo obrysy. Do skúšobne som nosil riffy, kombinovali sme ich do skladieb. Trvalo to necelý rok. Štyri predtým sme netvorili nič.
Kubo: Ak si pozrieš tempo, akým vydávame albumy (cca. 1 album každé 4 roky), tak tých 5 rokov nie je nič prekvapivé. Nezvykli sme pracovať štýlom každý rok nová doska, dajme tomu, že sme skôr pohodlnejšia kapela, resp. bývali sme. V poslednom čase sme začali makať viac a to je dobre.
Novinka „Tma“ je tedy venku, jak jste s výsledkem spokojení a čím podle vás může ADACTA zaujmout v té dnešní hromadě kapel?
Martin Hades: Sme veľmi spokojní. Už ale premýšľam, ako to nabudúce urobiť ešte lepšie. Muzika ťa buď chytí, alebo nie. Nechcem si formulovať reklamné slogany na jej obhajobu. Je kapiel naozaj hromada? Existuje niečo ako „dnes už běžný crust“ (citujem niekoho z FOBIE)? Mladí dnes hrajú skôr kokotský deathcore. V Čechách stále frčí krocanský pank. Na Slovensku majú ľudia s kapelami 30-40 rokov. Starí kokoti.
A zase sú kapely, ktoré by mali byť ešte dlho v skúšobni, no majú dosky a turné. Napriek večnému pičungu je všetko ľahšie než v minulosti. A aj tak sa toho moc nerobí. Možno práve preto.
Kubo: Myslím, že vzhľadom na naše schopnosti a dané okolnosti, je ten album výborný a teda sme spokojní: so zvukom, textami, atmosférou dosky, obalom a aj práca na albume bola fajn. Pár detailov by som z dnešného pohľadu zmenil, ale to je bežná vec asi pre každého bubeníka, keď sa z odstupom započúva do svojej nahrávky. Pre mňa to bola zvlášť nová skúsenosť, pretože som po prvý raz v živote nahrával na metronóm, ale stálo to za to, album sa nesie vo výrazne rovnomernejšom tempe (aspoň v porovnaní s našimi predošlými nahrávkami, kde to príliš kolísalo). Takže to bolo dobré rozhodnutie. A čím môžeme zaujať dnes? Úprimne, takúto otázku si nekladiem a je mi to jedno. Robíme veci tak, ako to cítime, tak ako to chceme mať. Prirodzene, že niekoho to to nezaujme, alebo sa mu to vôbec nepáči. To je v poriadku, ale nám je to jedno. Ak to naopak niekoho zaujme, výborne – to si vážime.
Deska vyšla v krásně provedené LP verzi. Vydali jste i CD v digipacku a zaregistroval jsem, že jste dělali nějaký speciální 20kusový box. Vše pěkně zpracované. Grafiku má na starosti kytarista Martin. To je pro kapelu super, mít v kapele takhle schopného člověka. Vydání desky není úplná legrace a sehnat na to pořádný měšec zlaťáků je čím dál těžší. Na realizaci se podílelo několik přispěvatelů, ale nejvíc jste do toho nasypali asi vy sami. Každopádně z vydání je cítit, že nějaké kompromisy a šetření u vás nepřipadalo v úvahu. Gatefold hovoří jasnou řečí. To, že bude deska vypadat, tak jak vypadá, bylo dopředu jasné a nejel přes to u vás vlak? Chtěli jste ji prostě mít perfektní?
Martin Hades: Ďakujem. Pre kapelu je to super, pre mňa robota navyše. Ale robím ju rád. A šetrí to čas a prachy a nervy, keď nemusíme riešiť vizuál s niekým cudzím štýlom pokus-omyl.
Zohnať prachy nie je čím ďalej ťažšie. Naopak. Akurát sme to zbierali po menších sumách od viac ľudí. Za čas, čo existujeme, máme niekoľko kontaktov. Tých pár platní, čo dostaneš za príspevok 100-300 eur sa snáď zbavíš celkom rýchlo.
Keď už sa dostaneme k vydaniu vinylu, tak nech to, kurva, nejako vyzerá. Preto gatefold, laminovaný papier, polakované logá, plagát, nášivka, download kód. Nech je to artefakt, ktorý budú mať ľudia radi doma. Mal som dopredu veľmi konkrétnu predstavu, ako to má vyzerať. Jeden by mohol namietať, že všetky tie serepetičky okolo muziky samotnej sú zbytočné, ale ten jeden nech ide do piče.
Kubo: Maťo to zvládol výborne a áno, je veľká výhoda mať v kapele grafika. Ale to platí o akomkoľvek „špecialistovi” v kapele... ja som napríklad prekladateľ a robil som preklad textov do angličtiny, čo je síce detail, ale tiež by to stálo nejaké prachy navyše, alebo by to urobil niekto zadarmo, ale v tom prípade by to pravdepodobne stálo za hovno. Čo sa týka výpravnosti albumu, po 15 rokoch sme si povedali, že si fakt už zaslúžime poriadnu dosku, čo bude aj nejako vyzerať. A súvisí to aj s tým, že sme proste verili, že ten album je dobrý, že nahrávka dopadla fajn a že si tie songy zaslúžia lepší obal.
Peniaze sme zháňali relatívne ľahko, v podstate sme vybrali viac ako sme potrebovali, a to sme ešte mali v zálohe pár ľudí, ktorých sme nakoniec ani neoslovili. Sami sme do toho dali úplné minimum (pokiaľ nerátaš štúdio samozrejme).
K punk hardcoru patří LP tak nějak automaticky. O tom, že by album vyšlo třeba jen na CD, jste nikdy neuvažovali? Sami jste příznivci desek a kupujete si je?
Martin Hades: K našej kapele vinyl automaticky nepatril. Bohužiaľ. Ďalší neštandard. Prvé dva albumy vyšli iba na CD. Takže áno, uvažovali a aj realizovali. Ako z núdze cnosť. Ja sa moc nebavím s ľuďmi na koncertoch a bez osobného kontaktu a následného priateľského vzťahu ti ľudia s labelmi oserú kokot, nie že by vydávali vinyl, na ktorý sa náklady šplhajú do desaťtisícov Kč. Vydanie prvých albumov dohodol bubeník Kubo. Pomohlo jeho predošlé účinkovanie v Davovke. Teraz veľa zatiahol Pavel z Papagájovho Hlasatele. Všetko pankové si kupujte u neho. Je to férový, dobrý chlap.
Dosky si kupujem. Najdôležitejšiu hudbu chcem mať na vinyle.
Kubo: Osobne je môj vzťah k vinylu neutrálny, nemám gramec a tých cca 50 dosiek, čo mám doma, som dostal do daru, alebo som si ich kúpil v 90. rokoch, keď som ešte býval u mamy a gramec som mal. CD je u mňa mŕtvy formát, nič proti nemu, ale do 10 rokov zanikne. Môžem sa mýliť, ale vôbec by som sa nedivil.
Poslední dobou mi přijde, že i pankáčové řeší, co je to zvuk a chtějí ho mít co nejlepší. Vy jste se vypravili nahrávat do bzeneckého Shaarku, odkud vám vylezl kvalitní zvuk. Jak jste byli s nahráváním spokojeni a dopadl výsledek dle vašich tužeb a představ?
Martin Hades: Chcem počuť všetky nástroje, každý komponent bicích, všetky nahraté vokály. Špina mi nevadí. Nech je zachytená agresivita z pódia.
Pavel Hlavica je profík, ktorý ale robí taký popový zvuk s hlasným vokálom v strede a na každú pripomienku či korekciu reaguje „Jo, jasně. Takhle to bude lepší.“ Aj keď si tie pripomienky navzájom odporujú. Takže to vyžaduje kus pozornosti a sústredeného tlaku, ak si chceš nahrávku ukočírovať smerom k predstave, s akou si tam prišiel. Petr Nejezchleba nahráva všetko poslušne, autisticky, občas sa stratí v riešení zvukových nuáns. Zmysel pre humor a schopnosť rýchleho rozprávania so zaujímavou pointou odhalí až po fajronte, na pive v blízkom Four Roses Pube. Za rok 2015 som bol u nich v Bzenci trikrát a rád sa vrátim znova, takže áno. Som tam spokojný.
Na ďalekom východe Slovenska je štúdio Tetradrot Petra Tatarku z kapely Systemic Damage (nahrávka Konský Kokot od BETONU), ktoré je super a lacné, ale ďaleko. V Bratislave je Pulp a v ňom Matej Turcer z From Our Hands, ktorý je obrovský talent, ale skurvene drahý na naše žebrácke pomery. Shaark je dobrá kvalita. A až zarážajúco lacná.
Kubo: To že ti záleží na kvalite zvuku prichádza s vekom a istými (skromnými) skúsenosťami. Keď máš 20 a hráš hardcore punk, je ti kvalita zvuku asi ukradnutá, hlavne že je to nahlas a že je to nasrané... a myslím, že je to tak normálne a má to tak byť. Tým, že sme neboli v štúdiu prvý, ani tretíkrát, už sme mali lepšiu predstavu, čo by sme chceli. V Shaarku sme sa cítili dobre, je to blízko Bratislavy, mali sme tam skromné, ale postačujúce zázemie a 50 metrov hospoda s čapovaným plzenským. Pomer cena/kvalita je tam podľa mňa super.
ADACTA se v textech na nové desce zabývá spíš formou jistého nihilismu. Politické lamentování podané na zlatém podnose od vás nikdo neuslyší. Kdo má u vás na starosti texty? Řešíte je mezi sebou atd.?
Martin Hades: Nihilizmus, eschatológia… áno. Politické agitky nechcem. Nemáme jednotnú líniu. Ja som asi najbližšie libertariánstvu. Legalizovať zbrane a tvrdé drogy, v ideálnom prípade predávať spolu ako multipack.
Kričíme od zlosti. Na seba a na okolie. Že ťa nikto nebude chápať, rešpektovať či nebodaj uznávať. S tým sa treba vyrovnať. So cťou. Vidieť, čo sú tvoje vlastné zlyhania a chyby a ignorantstvo a nedostatočnosť a zbabelosť a tak ďalej. Nefňukať. Úprimne sa rozpitvať. Ale nebrať sa smrteľne vážne. Nakoniec je to iba rock’n’roll.
Texty píše Gargamel. Niekedy ho s Kubom nasmerujeme inam, keď začne písať o pokri, hracích automatoch a ťažkom živote vo Vrakuni.
Ak mu nejaké chýbajú, spravím ich ja. Píšem v strese, noc pred nahrávaním, pri pive vo Four Roses. Alebo ráno v sprche, hodinu pred nahrávaním. V týchto podmienkach vznikajú dobré veci, za ktoré sa neskôr nehanbím.
Kubo: Máme od 28 do 40 rokov. Pripadal by som si do istej miery čudne v takom veku ešte stále spievať texty o prehnitom systéme, alebo zlých náckoch. Aj texty o cirkvi a náboženstve, večnej to našej inšpirácii, sme hodili za hlavu. To, že náboženstvo je klam, cirkev je stredoveká inštitúcia a nacisti sú špina, to vie každý normálny, zdravo uvažujúci jedinec. Tým by sme fakt nepovedali nič nové. Texty na tejto doske idú do vnútra, sú o nás. V podstate tam nájdeš minimum informácií alebo ak chceš „sdělení“ o vonkajšom svete, takmer všetky texty do jedného vychádzajú zvnútra subjektu: zatrpknutie, zlosť, hnev, úzkosť, závisť, pálenie mostov, rezignácia, kompenzácia a veľa iného... je tam všetko. Ako sa to podarilo, môžu posúdiť iní, my sme spokojní. Môj favorit je „Sám za seba“, robil to síce Martin, ale je to text, s ktorým sa dokážem dokonale identifikovať.
Na jaře vás čeká turné po Německu a Skandinavii. Co od toho turné očekáváte kromě průvanu v peněžence? (úsměv)
Martin Hades: Už sme tam boli minulý rok. Očakávame, že sa vráti zopár ľudí, ktorí nás tam videli. Zažili sme napríklad perfektný koncert v nórskom Osle, na squate Blitz. Snáď prídu ďalší, noví.
Minulé turné sme mali 3 dni bez koncertu, stihli pokukať všetky dôležité škandinávske metropoly, múzeum vikingských lodí a prerobili sme len cca tisíc Kč na hlavu. Ak to vyjde nejako podobne, budeme spokojní.
Kubo: Prievan v peňaženke? Ani nie, minulý rok to vlastne dopadlo v miernom mínuse jedine preto, že nám vo Švédsku na poslednú chvíľu zrušili dva koncerty, takže som v tomto smere optimista.
My sme vlastne nikdy neboli kapela, čo robí turné, napriek viacerým ponukám sme boli dosť leniví pustiť sa do toho. Až po dlhých rokoch sme sa v 2014 do toho pustili a zistili sme, že nás to celkom baví. Čo očakávame? Záchvaty smiechu v dodávke pri Gargamelových vtipoch. Chlastanie piva už od rána. Spoznávanie nových miest a ľudí, spoznávanie miestnej kuchyne... kocovinu v dodávke, tanec na trajekte s vyslúžilcami fínskych mierových zborov, aplikáciu stimulantov pred kamerou fínskej televízie, imaginárne flirtovanie so 100kilovými ruskými colníčkami. Skrátka samé seriózne veci.
V minulosti už jste na zahraničním turné byli. Koncertování v cizině, když nepočítám Čechy, se nevyhýbáte a když je možnost cestujete rádi? Jak zvládáte dlouhé přejezdy, spaní – nespaní a vůbec ty věci okolo?
Martin Hades: Prvé naozajstné turné sme absolvovali po štrnástich rokoch existencie kapely. Neštandard. A trochu hanba.
Cestujem rád, žiadny problém. Som rád za volantom (ale nie po koncerte, lebo slopem). Ak sa iba veziem, tak čítam alebo rozmýšľam. Veci, na ktoré inokedy nie je buď čas alebo vôľa. Zavretý v káre nemáš na výber.
Najdlhší prejazd bol Petrohrad – Bratislava na šupu. 2000 km v starom Tranzite za 26 hodín. Peklo. Zničené telá, zmuchlané mysle.
Po pár dňoch na turné chytíš rytmus, ktorý ti dovolí prežiť. Piješ pivo od rána, aby sa ti lepšie spalo v aute, večer sa šetríš a vyhýbaš tvrdému chlastu. Každú možnosť sa dôstojne vysrať a osprchovať musíš využiť, aj keď to nevyzerá akútne. Pre znesiteľnú náladu musíš minimalizovať svoj vplyv na ostatných. Nerozprávať priveľa, nesťažovať sa, nerobiť si sebecké plány, ako naložiť s dňom.
Vec, ktorú bytostne nenávidím, no nedá sa jej vyhnúť, je čakanie na mieste pred koncertom. Hodiny a hodiny niekde v hospode ma zožierajú zvnútra, zabíjajú. Za možnosť prísť 5 minút pred vystúpením som ochotný urobiť veľa. Sám zatiahnem časť cesťáku, skrátim/predĺžim set na povel, olížem tvojej mamke spotené cecky… čo chceš.
Kubo: V tomto to mám naopak – rád zevlujem aj na mieste koncertu (samozrejme ak sú tam zaujímaví ľudia, známi, alebo je proste čo robiť), ale inak súhlas. Všetci cestujeme radi, radi spoznávame nové mestá a miesta, takže „turizmus“ je súčasťou tohto celého. Keďže som už oficiálne v strednom veku, osobne nedám dopostiť na výdobytky farmaceutického priemyslu (ibalgin, melatonin a tiež štuple do uší), ktoré mi dávajú na turné rovnováhu a možnosť spať aspoň tých 5 – 6 hodín. A potom veľa piva. Aj cez deň. Dostatok zdravého jedla. A panáky. Knihy. Stimulanty. Utlmováky. Keď sa k sebe ľudia chovajú ohľaduplne, všetko sa dá zvládnuť. Aj 2000 km z Petrohradu do Bratislavy za 26 hodín.
Jste aktivní na sociálních sítích. Jste vůbec pankáčové, když používáte Facebook? (úsměv) Jaký máš na veškeré to „punk“ bojkotování (asi víš, co mám na mysli) názor?
Martin Hades: V Brne je vraj prítomnosť na „fejsáči“ prejavom vierolomnosti a konformizmu. Nečudo, veď to bola bašta odporu aj voči kompaktným diskom. Tých sa už obávať netreba, skapali aj bez prispenia pankového bojkotu. Časom asi aj Facebook dopadne ako Myspace. Virtuálny cintorín. Zatiaľ využívame pohodlnosť komunikácie s promotérmi, ľuďmi, čo nás počúvajú, inými kapelami… je to fajn.
Punk by mal byť kritický. Ten náš taký je. Vegánsky rýchly šíp v reklame na Milku, mladí debili s čírami pri jednom stole s náckami v bratislavskom Randali, podpora pochodov za tradičnú rodinu, crowdfundingové kampane, kde si môžeš zaplatiť nosenie aparátu kapele alebo basákove osraté trenky… kritizovať a rýpať treba. Hlavne do vlastných radov. Výhradne o muzike nech je metal.
Kubo: Facebook je nástroj. Podobne ako počítač, automobil, alebo napríklad oheň. Neni ani dobrý, ani zlý. Facebook v rukách kokota je pohroma. Ak ho používa bystrý človek s dobrým úmyslom (nemyslím tým práve teraz nás), môže byť užitočný a prospešný. Čo sa týka druhej časti otázky, najhoršie zo všetkého je rezignovať. Viem, že toto je skôr metalový portál, takže beriem, že mnohí, čo to teraz čítajú, nie sú nadšení, ale pre mňa hardcore vždy bol a stále je oveľa viac než len hudba. Niektoré názory, ktoré som mal v 20 rokoch, boli naivné, ale podstata ostáva. Náš Facebook je vlastne jediné médium, ktoré máme okrem našej hudby. Vždy ho budeme využívať na to, aby sme nahlas povedali, čo sa nám páči a čo nie... viď Matinova odpoveď. Je to naša vec a komu to vadí, môže nás ignorovať, alebo nás hejtovať. Keď kapely rezignujú na politiku, výsledok je katastrofálny. Keď porovnám angažovanosť ľudí v scéne v 90. rokoch a dnes, je to veľmi smutné, predovšetkým na Slovensku. Možno si mnohí metalisti budú krútiť hlavami za to, čo teraz napíšem, ale myslím si, že (veľmi zjednodušene povedané a v pozitívnom zmysle slova) kapely musia fanúšikov vychovávať. Rezignácia na „politiku“ je cesta do pekla.
Další takové téma u vás je „kytarové metalové party“. Nejste už na toto téma alergičtí? Neustále pankáčům vysvětlovat, že fakt metal nehrajete... (úsměv)
Martin Hades: Buďme realistickí a úprimní. To, čo hrám na gitare, je jak od metalistu po mozgovej obrne. Žiadne moc technické finty tam nie sú. Poznámku o metale v našej muzike som počul asi 15x. Sedemkrát pozitívne, sedem negatívne a raz neutrálne, len ako konštatovanie. Vždy čumím cez „kritika“ do diaľky tisícmíľovým pohľadom a mám otvorenú hubu, až kým mi z nej nevytekajú sliny. Nikomu nič nevysvetľujem. Načo?
Kubo: To je subjektívne, pre každého je metal niečo iné. Ale ako píše Martin, je to úplne jedno. Riffy sú takém aké sú a sú dobré. Komu sa nepáčia, má 1000 ďalších kapiel, ktoré sú viac/menej metalové (podľa potreby vyškrtni jedno slovo). Fakt je, že my nie sme metalová kapela, ani nebudeme. A ešte jedna technická od bubeníka. Jedna vec sú gitary a riffy, ktoré môžu podľa niekoho znieť napr. metalovo, ale bicie, ktoré sú na albume, metalové nie sú. Nikdy som nepoužíval a nebudem používať dvojšlapku a 70 percent songov sa nesie v klasickom d-beate. Takže metal? Asi ťažko...
Disclaimer: Vyrastal som na IRON MAIDEN, METALLICE (starej) SEPULTURE (starej) a SLAYERI a stále to mám rád, takže nič proti metalu samozrejme.
Ortodoxnějším posluchačům jste zasadili další ránu ve skladbě „Katastrofy“, kde jste zkombinovali punk, metal a navrch přidali i houslové party… Kdo je tím vinen? (smích)
Martin Hades: Ja. Nápad použiť husle bol môj, keď mi nedvíhal telefón klávesák z gotickej kapely THE LAST DAYS OF JESUS. Klávesy so zvukom varhanov boli prvá voľba. Gucci z TLDOJ je fenomenálny muzikant, ale zároveň vyťažený človek a nemám s ním tak blízky vzťah, aby ma s čistým svedomím nemohol ignorovať. Môže a ignoruje. Som vďačný aj za robotu, čo urobil na prvom albume HERETIXu.
Husle nahral toho času 19ročný Martin Pelikán z moravskej cymbálovej muziky Fryška. Z Kyjova to mal lokálkou na skok. Nástroj si ladí podľa ucha, s inštrukciou „zahraj tam niečo smutné“ to dal na prvú dobrú, pred štúdiom si zapálil cigáro a bol preč. Veľký talent.
Mne je dosť u riti, ak niekto vybočenie z mantinelov vníma ako ranu. Ak sa ti páči, super. Kúp si tričko a vinyl, budeme mať prachy na ďalší album. Ak nepáči, hraj sa s gumeným hovnom. Pripomienky počúvam od ľudí, ktorých rešpektujem za ich vlastnú tvorbu. Aj to len na pol ucha, lebo som idiot.
Kubo: Nebral by som to s tou „ránou“ tak dramaticky. Proste trochu iný song. Ten moment, keď prišiel mladý Pelikán do štúdia a za 5 minút nahral geniálne jednoduchý part do „Katastrof“, stál fakt za to. On tú skladbu (a ani nás myslím...) fakt nikdy predtým nepočul. Priznávam, že som bol najprv skeptický, ale ten chlapec zabil. Som rád, že na tej doske sú rôzne songy. „Katastrofy“ sú myslím náš úplne prvý viacmenej pomalý song po 15 rokoch a hráme ich v polovici setu, čo mi umožní odpočinúť si medzi tými d-beat sypačkami. U mě dobrý...
Otázka přímo na Martina. Jak stíháš všechny tvé kapely? V ADACTA hraješ na kytaru, tím pádem velký díl hudby jde na tvůj vrub, v BETONU zas zpíváš, tudíž poměrně dost ovlivňuješ vyznění kapely. Současně ještě působíš v HERETIX, s kterými jste letos taky vydali desku. Jak bruslíš mezi všemi svými kapelami? Nemáš někdy problém s tím, když se na jedné akci objeví dvě tvé kapely?
Martin Hades: Kapely som naberal postupne, ako sa mi rozpadal vzťah s bývalou frajerkou. Navzájom sme si nedávali, čo sme potrebovali. Postupne som sa vyparil zo spoločného priestoru do skúšobní, krčiem, klubov a áut a dodávok. Krásna žena, ktorú mám vo svojom živote teraz (konečne), je fanynkou nielen mňa, ale aj mojich kapiel. Takže je zatiaľ ľahké v tom pokračovať. Keď ma to prestane baviť, skončím. Myslím kapely.
Dve vystúpenia na jednej akcii zvládam tak, že som začal športovať. Chce to kondičku.
Ak je ADACTA zúfalý krik, BETON ironický úškľabok, tak HERETIX je melancholický smútok. Nie moc vážny. Melodický a tvorivý. Počúvajte hlavne Bulánkovu basu (inak kapelník a duchovný tata BETONu). Krása.
Okrem toho pomáham ešte chlapcom z kapely MUNICIA na basu. Aby toho nebolo málo. To je zase taký budovateľský hardcore, ktorý mi pripomína, že si mám aspoň obdeň zaviazať tenisky a ísť behať, aby som nevyzeral jak 90 kíl tvarohu v mikroténovom sáčku. Pracuj na sebe, na svojej mysli aj tele.
Každá kapela je iná výzva. ADACTA je otázka, či dokážem písať muziku aspoň z časti tak dobrú, ako moje vzory. BETON ma vytrháva z komfortnej zóny nediagnostikovaného Aspergera. Postupne minimalizujem pohyb na pódiu, zároveň zintenzívňujem svoju prítomnosť na ňom. Alchýmia jak na dvore Rudolfa II. HERETIX je ADACTA light, MUNICIA čistý relax.
Ostatní chalani z kapely jsou věrní jen ADACTA, nebo je možno je vidět i v jiných projektech?
Martin Hades: Gargamel robí kurátora výtvarných výstav v bratislavskom klube Fuga. Na iné veci nemá čas. Basák Špendlík žije v Prahe a má tam kapelu GENOM BASTARD. S Viktorom Cicinom organizujú koncerty crustovým kapelám.
Kubo: Hral som na bicie v d-beat revue KRUTÁ ZIMA, ktorá je v permanentom zimnom spánku. Ale raz-dvakrát za rok si ideme zabrnkat a zabékat na nejaký koncert. Mám 2 deti, ktorých prítomnosť ma teší, manželku, s ktorou aj po 16 rokoch stále rád trávim voľný čas vysedávaním na pive, na koncertoch a cvičením v posilovni, takže času je permenatne málo. A okrem toho samozrejme aj dosť veľa pracujem a rád cestujem. Ďalšiu kapelu by som nestíhal.
RECENZE
http://bandzone.cz/adacta
https://www.facebook.com/adactaband
